28. kapitola
„Je to Dumbledore.“
Po tomto vyhlásení nastalo opäť ticho. Draco, Arielle a Hermiona zabudli zavrieť ústa a Lucius, Severus a Sirius by tak urobili tiež, keby ich v tom nezadržala ich výchova. Voldemort však nepovedal nič a položil ruku synovi na plece.
„Vlastne som niečo takéto čakal. Preto som ho nikdy nemohol zabiť...“ potichu hovoril a vyzeralo to, akoby sa rozprával sám so sebou. Po chvíľke sa spamätali aj ostatní.
„Ako to, že ste ho nemohli zabiť?“ pýtal sa Draco.
„Môže ho zabiť len potomok Salazara Slizolina, ktorý sa s ním stretne vo Veľkom boji. Čiže Chris.“
„No výborne. Takže ja mám zabiť Albusa Dumbledora, najväčšieho čarodejníka- samozrejme až po tebe ocko- a zachrániť celý čarodejnícky svet. Proste skvelé. To nezvládnem ani keby som mal na prípravu pol storočia, o čom môžem len snívať.“
„Ale no tak, Chris. Upokoj sa. Ja viem, že to zvládneš. Len ty to môžeš dokázať a my všetci ti veríme,“ chytil ho za druhú ruku Sirius a ostatní prikývli na súhlas. Dokonca aj Draco, ktorý sa na zlomok sekundy zatváril neveriacky.
„Nič iné mi neostáva. Myslím, že je najvyšší čas nájsť konečne tú Knihu zakladateľov a pripraviť sa čo najlepšie. Kedy budeme môcť ísť do Francúzska za tým šermiarom DeTroillom, ktorý má ten recept na kliatbu?“
„Najskôr o mesiac Christopher. Síce Vám to s mečom ide veľmi dobre, no ešte máte čo zdokonaľovať. Keď sa vrátite do školy, mali by ste cvičiť spolu so svojim krstným otcom každý deň. Potom pôjdeme do Francúzska a vy získate to, čo máte,“ prehovoril Lucius a Chris so Siriusom prikývli.
***
'Ešte štyri mesiace. Potom bude celý čarodejnícky svet patriť mne. Nikto, a už vôbec nie 16-ročný Riddlov fagan ma nemôže poraziť. Mňa spolu s mojimi vernými priateľmi,' rozmýšľal Dumbledore sediac vo svojej kancelárii a dívajúc sa z okna na západ Slnka. V ľavej ruke držal pohárik s whisky a v druhej denník Richarda Chrabromila. Znova premýšľal nad odkazom svojho predka, ktorý mu zanechal nedokončenú úlohu. Písal o založení Rokfortu, o svojich troch predtým ešte priateľoch a nakoniec aj o jeho plánoch. Keď sa s nimi zveril Slizolinovi, Bystrohlavovej a Bifľomorovej odvrhli ho a chceli zastaviť. Preto vzal ich spoločné dielo- Knihu zakladateľov a odišiel za upírmi, ktorých chcel tiež ovládať. Tam zápisky končili.
Dumbledore sa veľa krát snažil tú knihu získať, no nemal šťastie, pretože upíri ho stále odhalili a keby nebol takým mocným kúzelníkom, tak aj zabili. Neuveriteľne ho to hnevalo, pretože v tej knihe bol Richardov popis, ako si dokázal podmaniť skoro každý druh magických tvorov. Teraz by bol schopný zvolať jemu podriadených vlkolakov, kentaurov, vodných tvorov a víly. Vedel, že Chrabromil chcel zotročiť ešte upírov a drakov, to sa mu však nepodaril. Alebo lepšie povedané, nestihol.
Preto teraz premýšľal, ako získať knihu a podriadiť si zvyšných tvorov. Samozrejme nezabúdal ani na Veľký boj. Na ten však nemyslel často, pretože si bol istý, že mladý a bezvýznamný Christopher, ktorý má byť údajne jeho protivníkom o ničom nevie. Predsa všetky veci, ktoré ostali po Salazarovi Slizolinovi zničil a aj keď mu Salazar nechal nejaký odkaz či radu, nemohol ho dostať.
Spokojne sa zasmial a vypil aj zvyšok nápoja, ktorý mu ostal na dne pohára.
***
„Majte sa všetci. Daj na seba pozor Chris, aj vy Draco a Hermiona,“ objala každého z nich Kristabell, keď stáli traja menovaní pred krbom a lúčili sa s ostatnými. Posledné prázdninové dni im ubehli veľmi rýchlo a už o pár minút sa mali vrátiť na Rokfort.
Malfoyovci sa lúčili s Dracom a prekvapivo aj Hermionou, ktorú si Narcissa dosť obľúbila. Pravdu povediac aj Lucius ju už prestal brať ako odpornú a menejcennú humusáčku. Síce mala muklovských rodičov, no pre jej inteligenciu a názory sa rozhodol rešpektovať ju. Neznamenalo to, že- Merlin nás ochraňuj, začal mať rád muklov alebo humusákov, no na Hermionu si nejako všetci zvykli.
Chris práve objímal svoju matku, ktorá mu prízvukovala aby sa v Rokforte správal slušne a dával na seba pozor. Po ubezpečení, že bude slušný sa od nej odtrhol a presunul k otcovi, ktorý ho krátko objal a zopakoval Adriennine slová o tom, že si má dávať pozor.
„Dávaj na seba a na Dumbledora pozor Christopher. Čoskoro vás v Rokforte navštívime, záleží to len na tebe,“ povedal a Chris vedel, že má na mysli trénovanie šermu, aby mohli čím skôr odísť do Francúzska.
„Samozrejme,“ odpovedal Chris a ešte raz sa na svoju rodinu usmial. Potom vzal do ruky za hrsť Hop-Šup prášku, ktorý hodil do krbu a s vyšľahnutím zelených plameňov zmizol. Vzápätí už vyliezal z krbu Severusa Snapea, ktorý stál opodiaľ a tváril sa namrzene.
„Dobrý deň pán profesor, som rád, že Vás opäť vidím,“ usmial sa na zamračeného profesora elixírov. Toho ušetril od odpovede zvuk plameňov a následné nadávky Draca Malfoya, ktorý nešťastne zakopol a takmer sa roztiahol na zemi rovno pri ich nohách. Celé to zavŕšila Arielle, ktorá vyletela z krbu hneď po Dracovi. Ten sa ešte nestihol odpratať a tak doňho vrazila a už obaja ležali na zemi. Chris sa začal smiať ako zbavený zmyslov a Severusovi mykalo kútikmi úst. Nedalo sa nesmiať pri pohľade na dvoch blonďákov roztiahnutých na zemi a nadávajúc na strašnú Hop-šup prepravu.
Konečne sa im podarilo dotrepať sa do klubovne, kde sa na nich vrhlo zopár spolužiakov. Abby a Sam všetkých troch objali a vypytovali sa na prázdniny. Po hodine sa zvalili do postelí a takmer okamžite zaspali.
Život na Rokforte sa vrátil do starých koľají a učitelia začali svojich študentov strašiť blížiacimi sa skúškami. Hermiona začala samozrejme stresovať a nepomáhali ani Arielline reči o tom, že skúšky sú až o päť mesiacov. Tak ostatným v jej blízkosti nezostalo nič iné, len sa s tým zmieriť a učiť sa spolu s ňou. Preto nikoho neprekvapili dobré známky, ktoré dostávali štyria priatelia skoro zo všetkých predmetov.
„No tak Hermiona, odlož tú knihu inak zmeškáme elixíry a Snape nás prerazí,“ fňukal Chris a bezvýsledne ťahal Hermionu za ruku. Tá sa po zmienke na blížiacu sa hodinu akoby prebrala a rozbehla sa do podzemia smerom k žalárom. Stihli to len tak-tak a keď usadli na svoje miesta, do miestnosti opäť veľmi pôsobivo priplachtil profesor Snape.
„Otvorte si knihy na strane tristodvadsať. Každý z Vás si vyberie jeden zo zoznamu elixírov na utajenie a pripraví ho. Máte na to hodinu. Začnite,“ vyštekol a vrhol po všetkých svojich študentoch jeden pohľad, po ktorom by si nikto netrúfol sťažovať sa, nedajbože odporovať.
Chris sa pozrel do zoznamu pred sebou a rozhodoval, ktorý z elixírov si vyberie. Hermiona s Dracom už pracovali na elixíre neviditeľnosti a Arielle si vybrala elixír na zmenu vzhľadu. Niečo podobné ako všehodžús, len s tým rozdielom, že do elixíru na zmenu vzhľadu netreba pridávať vlasy či nechty človeka, na ktorého sa chcete premeniť. Pri tomto elixíre sa váš vzhľad zmení na taký, aký si zvolíte sami v mysli. Nakoniec sa Chris tiež rozhodol pre tento elixír, ktorý bol jednoduchší na prípravu ako elixír neviditeľnosti.
Celá hodina prebiehala v pokojnom duchu. Ani Ron, ktorý sa od návratu z Brlohu správal akoby Hermiona, Draco, Arielle a Chris ani neexistovali, nerobil žiadne problémy. Len varil svoj elixír, ktorý sa mu na prekvapenie všetkých, aj samého seba, celkom vydaril. Dve minúty pred ubehnutím hodiny, ktorú mali na prípravu elixíru, Chris odstavil svoj kotlík z ohňa a sťažka si sadol na stoličku. Bolo to náročné, ale s výsledkom bol spokojný.
Snape už prechádzal pomedzi študentov a hodnotil ich výtvory. Pri Goylovom elixíre si musel prstami držať nos, inak by sa asi priotrávil, taký smrad šiel von z jeho kotlíka v podobe jedovato zeleného dymu. Deanov elixír nebol o nič lepší, len s tým rozdielom, že jeho dym nesmrdel ako týždeň nosené ponožky a pokazené vajcia v jednom. Keď sa profesor zohol ku kotlíku Parvati Patilovej, vyhrnula sa mu pravá nohavica a Chrisove oči zaregistrovali červený záblesk. Pozrel sa bližšie a vzápätí sa začal nekontrolovateľne rehotať. Na spýtavé pohľady svojich priateľov pokýval hlavou smerom k Snapevým nohám, ktorý sa však tváril, že si nič nevšimol. Keď tí traja zbadali, na čom sa Chris tak smeje, neovládli sa ani oni a vybuchli smiechom. To už Snape nemohol nechať len tak a hrozivo sa na nich pozrel.
„Smiem sa opýtať, čo vám je také smiešna, pán Riddle?“ zasyčal a modlil sa aby mu v očiach nebolo vidno pobavený pohľad.
„Nie pán profesor. Prepáčte, len som si na niečo spomenul,“ sťažka sa podarilo Chrisovi ovládnuť svoj hlas a opätoval Severusovi upretý pohľad.
„Pokiaľ ste si náhodou nevšimli, toto je hodina elixírov a vaše správanie je neprípustné. Dnes večer máte trest. Všetci štyria. Čakám Vás presne o siedmej,“ prehodil a na tvári sa mu usadil posmešný úškľabok. Chrisovi zamrzol úsmev na perách a odvetil:
„Áno, pane.“
Snape sa ešte raz uškrnul a skontroloval zvyšné kotlíky. Po hodine sa Arielle pýtala:
„Čo to malo pri Merlinovej brade znamenať?“
„Netuším, ale predpokladám, že o siedmej sa to dozvieme. Myslíte, že ti ponožky si vzal naschvál a urobil to tak aby sme si to všimli, a následne schytali trest?“ neveriacky sa pýtal Draco.
„Neviem. Znie to nepravdepodobne, ale všimli ste si aj vy ten pobavený pohľad?“
„Zdalo sa mi, že tam niečo také vidím, ale myslela som si, že mi šibe,“ priznala Hermiona a nevedela, čo má od dnešného večera čakať. Nikdy totiž žiaden trest nedostala.
Počas zvyšku dňa na to však už nemysleli, pretože profesorka McGonagallová a profesor Flitwick im dali na svojich hodinách riadne zabrať. Boli celkom uťahaní, keď sa dovliekli do veľkej siene na večeru.
„Hej decká, počul som, že máte dnes večer trest u Severusa,“ usmieval sa na nich Sirius a ich podozrenie, že všetko bolo narafičené, sa len prehĺbilo.
„Čo o tom vieš Sirius?“ snažil sa zistiť o čo tu ide Chris.
„Ja o ničom neviem. Čo je pravdy na tom, že Severus sa dal na chrabromilské farby?“ rehotal sa Sirius a vyvolal tým ďalší záchvat smiechu aj u ostatných.
„Náhodou mu tie ponožky pristali,“ smiala sa Arielle a Hermiona prikývla. Sirius sa stále smejúc odobral k ostatným učiteľom a podozrivo často vrhal pohľad na Snapeove nohy. Ten si buď nič nevšimol, alebo sa tak tváril.
***
Presne o siedmej večer zaklopal Draco na dvere kabinetu profesora elixírov a po hlasnom „vstúpte“ otvoril dvere. V jednom z kresiel sedel Severus Snape a v druhom Lord Voldemort.
„Čo tu robíš ocko?“ pýtala sa prekvapená Arielle.
„Aj ja Vás rád vidím. Prišiel som vás pozrieť, to snáď môžem... ako sa máte?“
„Výborne ocko a sme radi, že si nás prišiel navštíviť,“ dopovedala Arielle a spolu s Chrisom objali otca. Chris si ani neuvedomil, že v objatí svojho otca, ktorý voňal ako čierny čaj a káva sa cíti úplne bezpečne. Tie tri týždne čo prešli od návratu na Rokfort sa mu zdali ako celá večnosť.
„Aj ja som rád. No máš pravdu Arielle, prišiel som zároveň aj kvôli inej veci. Chris, v sobotu musíme odísť do Francúzska a tak sa Lucius rozhodol, že tých päť dní ostane na hrade a doučí ťa posledné detaily a prvky v šermovaní a príprave na súboj.“
„V sobotu? Ale to je príliš skoro, ja to nezvládnem, nie som pripravený postaviť sa tomu Francúzovi,“ habkal Chris a bol skutočne vydesený z toho, ako rýchlo čas letí.
„Christopher, ubezpečujem vás, že na víťazstvo máte. Ešte nikdy som nevidel, aby sa niekto za necelé dva mesiace zdokonalil v šerme na úroveň majstra. Je to vskutku pôsobivé. A okrem toho, nemôžeme viac čakať. Čas k Veľkému boju sa kráti a nemôžeme si dovoliť zaháľať. Ešte nemáme ani knihu,“ poznamenal Lucius Malfoy, ktorý gracióznym krokom vstúpil do Snapeovej obývačky a privítal sa so svojim synom.
„Áno Chris, ak to niekto zvládne, si to ty. My všetci tam budeme s tebou, uvidíš bude to fajn,“ podporila ho Hermiona a Chris sa ďalej už nehádal.
„Ale kde budeš spať ocko?“ spýtal sa teraz Draco Luciusa.
„Predsa u Severusa v jeho druhej izbe. Ale pamätajte, o mojej prítomnosti sa nesmie nikto dozvedieť.“
„A ako a kde budeme teda trénovať?“
„Núdzová miestnosť,“ povedal Chris a Malfoy starší prikývol.
„Keď budeme cvičiť každý večer tak po štyri hodiny, do soboty je z vás jeden z najlepších šermiarov v Európe. Máte skutočne prirodzený talent na tento šport.“
„Ďakujem, pán Malfoy.“
„Mimochodom, Christopher, ďakujem za úžasný vianočný darček,“ poznamenal Severus Snape, keď k nemu chlapec podišiel.
„Som rád, že sa vám páčil. Musím uznať, že červená a zlatá Vám pristanú,“ uškrnul sa Chris a pohľad opäť všetkým padol na jeho nové ponožky.
„No teda Severus, Chris má pravdu,“ úplne vážne povedal Voldemort a už sa žalármi niesol veselý smiech. 'Predsa Toto je zatiaľ môj najlepší trest zo všetkých,' pomyslel si Chris a zapojil sa do konverzácie medzi Hermionou a svojim otcom.