27. kapitola
Prázdniny pomaly ubiehali, Chris si vychutnával pobyt doma so svojou rodinou, pravidelne trénoval šerm spolu s Arielle a Dracom a nevedel sa dočkať Hermiony, ktorá mala prísť už o pár hodín.
Práve prišiel z hodiny šermu a plánoval ísť do sprchy. Čím ďalej tým viac boli hodiny s Luciusom Malfoyom náročnejšie, no Chris už nemal pocit, že je v boji s mečom také drevo. Samozrejme že ešte by si netrúfol vyzvať Luciusa alebo nedajbože nejakého francúzskeho majstra v tomto športe na súboj, no pomaly si na meč zvykal a dokonca si tréningy obľúbil. Rozhodol sa, že po návrate na Rokfort bude spolu s Arielle a Dracom ďalej trénovať v núdzovej miestnosti.
Vlastne sa po prvý krát ani netešil na návrat do školy. Až doteraz vždy cez prázdniny ostával v Rokforte a keby mohol tak tam ostane aj cez tie letné, no tentoraz by najradšej ostal doma so svojou rodinou a priateľmi. Netúžil vrátiť sa do školy, ktorá bola plná ľudí, ktorí ho nenávidia kvôli jeho otcovi. A učiť sa koniec–koncov môže aj doma. Avšak vedel, že by nikto nesúhlasil s tým aby prerušil školskú dochádzku. Tak mu nezostávalo nič iné, len sa zmieriť s myšlienkou, že o dva dni sa vracia na Rokfort a tieto posledné dni doma si naplno vychutnať. Rovnako ako Vianoce.
Nikdy by nepovedal, že Vianoce v Temnom sídle prebiehajú normálne, rovnako ako v ostatných čarodejníckych rodinách. Vianočná večera bola vynikajúca a spoločnosť ľudí, v ktorej ju strávili robila atmosféru ešte krajšou. Vôbec mu nevadilo, že sedí pri jednom stole s Malfoyovcami a Voldemortom. Práve naopak- pri stole vládla pohoda. Po večeri si všetci posadali do obrovskej obývačky s ešte obrovskejším krbom a rozprávali sa. Arielle, Kristabell, Adrienne a Narcisaa rozoberali dnešnú módu a plánovali nákupy na obnovu šatníka; Jared s Dracom a Chrisom preberali ako vždy metlobal a Lucius sa bavil s Voldemortom. Klasický vianočný večer. Chris bol rád, že nemusel počúvať nijakú škriekajúcu ženu, ktorá si hovorí speváčka, ako bolo zvykom u Weasleyovcoch. Pri spomienkach na Brloh mu prišlo trošku smutno za tou veselou ryšavovlasou rodinou, ktorú považoval skoro ako za vlastnú. Avšak rozhodol sa touto témou nateraz nezaoberať. Nepokazí si predsa sviatky rozmýšľaním o rodine, v ktorej už viac asi nie je vítaný. Aj keď Ginny tvrdí, že okrem Rona nemá s jeho rodičmi problém nikto, nedokázal by tam len tak ísť. Už len kvôli Ronovi nie.
Po chvíľke premýšľania mu pohľad padol na stôl, kde mal porozkladané darčeky, ktoré dostal. Od Hermiony dostal balíček sladkostí a samozrejme, knihu- knihu o mágii ľudskej mysle. Vraj by mu to malo pomôcť rozvinúť svoje novonadobudnuté schopnosti; od Arielle dostal obrovského plyšového medveďa, ktorý bol síce muklovským darčekom, no Arielle si všimla, že Chris nemá žiadneho plyšového medvedíka a tak vraj jedného nutne potrebuje. Nevidel v tom žiadnu vyššiu logiku, no jej darčeku sa aj tak potešil. Od vtedy má medveď miesto v rohu jeho postele. Od Kristabell a Jareda dostal päť lístkov na metlobalový zápas podľa vlastného výberu; Draco mu poslal súpravu šál – čiapka – rukavice vyrobené z jemnučkej kožušiny obšité striebornou niťou; od Siriusa dostal nový meč- podobný s akým cvičil na Luciusových hodinách, avšak tento mal rukoväť zdobenú drobnými rubínmi a pod ňou boli vygravírované jeho iniciály. Keď ho Chris rozbalil, nevedel sa dočkať až ho vyskúša. Veľmi sa mu páčil aj darček od rodičov- dostal dlhý, zimný plášť, ktorý zvonku tvorila čierna, brúsená dračia koža a z vnútra mäkká, teplá kožušina. Na chrbte mal vyšitý trblietavý erb Salazara Slizolina. Tým plášťom bol priam nadšený, najradšej by si ho nikdy nezložil. Medzi jeho darčekmi nechýbal ani tradičný sveter od pani Weasleyovej, avšak tento krát bol celý čierny bez vzorky a chýbali tiež zvyčajné mäsové koláčiky. Chrisa to trošku zamrzelo, ale na druhej strane pani Weasleyovú chápal...
Musel sa usmiať pri spomienke na výrazy tvárí svojich priateľov a súrodencov, keď si rozbalili darčeky od neho. Arielle a Kristabell zvýskli od radosti, keď našli v svojich balíčkoch najnovší druh parfému od Freda a Georga Weasleyových. Draco s Jaredom sa tiež tvárili spokojne. Luciusov pohľad by však Chris nevymenil ani za vrece galeónov. Vidieť blonďavého, slizolinského aristokrata ako rozbaľuje svietivo červené ponožky s motívom zlatých čarodejníckych prútikov a tvári sa pri tom akoby nevedel, či sa má smiať alebo uraziť a dokonca od šoku ostal sedieť a zízať na darček s otvorenou pusou bolo na nezaplatenie. Srandu z jeho výrazu mali všetci prítomný a aj Narcissa s Dracom si hlavu rodiny ešte pár minút po tom doberali. Chrisa trochu mrzelo, že nevidel reakciu Severusa Snapea, ale tešil sa na ich poprázdninové stretnutie. Bol zvedavý, či mu majster elixírov zdvorilo za darček poďakuje.
Adrienne žiarili oči, keď jej Chris podal ohnivé srdce a po veľkom objatí svojho syna umiestnila srdce nad svoju posteľ aby stále žiarilo a pripomínalo jej ho. Chris si už pomaly zvykol na fakt, že Lord Voldemort je jeho otec a keď je doma so svojou rodinou sa správa ako normálny milujúci otec a manžel, no aj tak ho trošku prekvapilo, keď sa naňho otec usmial a objal ho, keď si rozbalil svoj darček. Dlho na fotku hľadel s hrdosťou a potešením v očiach a potom ju duplikujúcim kúzlom skopíroval. Prvú kópiu zväčšil a položil na rímsu obrovského krbu k ostatným fotkám a tú druhú položil na stôl do svojej pracovne.
Sirius sa zastavil v jeden deň, aby odovzdal deckám darčeky a vtedy mu Chris podal veľkú škatuľu. Sirius sa na ňu chvíľu neurčito díval, no nakoniec sa rozhodol otvoriť ju. Šokovane pustil krabicu z rúk, keď z nej vybehol malý čierny panter a začal sa mu driapať do náručia zarývajúc svoje ostré pazúriky do jeho nohy. Nechápavo pozeral na ostatných prizerajúcich sa, ktorí sa veselo smiali z jeho reakcie. Chris mu vysvetlil o čo vlastne ide a Sirius sa na mláďa pozeral hodnotiacim pohľadom, ktorý ukončil úsmevom. Po chvíľke na všetkých zabudol a hral sa so svojim novým priateľom ako trojročné dieťa. Chris videl, že vybral dobre a bol spokojný. Jednoznačne to boli najlepšie Vianoce v jeho živote.
Zo spomienok ho vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí, za ktorými stála Hermiona.
„Hermiona, čo tu robíš?“ prekvapene sa spýtal, pretože si neuvedomil, koľko času ubehlo počas jeho premýšľania.
„Takto vítaš svoju kamarátku?“ s pozdvihnutým obočím a úsmevom na tvári sa ho pýtala Hermiona.
„Nie, jasné že nie. Len som sa trošku zamyslel a čas mi zbehol akosi rýchlo,“ ospravedlňoval sa Chris a prišiel ku kamarátke, ktorá ho následne objala. „Vitaj Hermiona, a ďakujem za knihu.“
„Ale, to nestojí za reč. Ja ti ďakujem za ten nádherný parfém, je to úžasný darček. Aj mame sa veľmi páčil. Nikdy som sa s niečím takým nestretla...“ rozplývala sa Hermiona nad svojim vianočným prekvapením.
„Tak tu ste vy dvaja, máte sa dostaviť do obývačky. Otec už šiel po Kameň pravdy... Čo sa tak prekvapene dívate, snáď ste nezabudli na dohodu, že keď príde Hermiona tak ho vyskúšame?“
Z ich šokovaných výrazov vedela, že zabudli. Tak sa len zasmiala a povedala im nech sa ponáhľajú.
„Úplne som na to zabudla,“ hundrala si popod nos Hermiona, keď sa ponáhľali po chodbách smerom k obývačke.
„Ja tiež. Hlavne som teda nečakal, že to urobíme pár minút po tvojom príchode,“ konštatoval Chris.
„Pár minút? Chris, prišla som pred hodinou.“
„Pred hodinou? Prečo si teda za mnou prišla až teraz?“
„Arielle ma zoznámila s tvojimi rodičmi a ostatnými súrodencami. Minule som nemala šancu sa nimi bližšie spoznať, no tvoja rodina je ozaj milá. Hlavne tvoja mamka, určite si s ňou rozumieš skvelo.“
Chris pritakal a už otváral dvere do miestnosti. Sedeli tam všetci zainteresovaní- Voldemort, Lucius, Sirius, Severus, Draco a Arielle. Adrienne s Narcissou, Jaredom a Kristabell sa nezúčastnili, pretože už mali dohodnutý vlastný program. Síce zvažovali, že ostanú pretože dôležitejší je Chris než niečo ostatné, no chlapec ich prehovoril, že je to zbytočné. Meno, ktoré sa snáď dozvedia im môžu povedať aj potom.
„No konečne,“ frflal Draco a tváril sa ublížene, že musel chudáčik tak dlho čakať.
„Už sme tu Draco tak nehundri,“ venovala mu úsmev Hermiona a Lucius sa zamračil. Mal akési podozrenie, že Dracovi sa tá čarodejnica páči. Momentálne sa tým však viac nezaoberal, pretože do miestnosti vstúpil Voldemort a v ruke držal modrý krištáľ veľký asi ako jablko.
„Toto je ten kameň?“ neudržala sa Hermiona.
„Áno, toto je Kameň pravdy,“ potvrdil Temný pán a chvíľku bolo ticho, kým všetci obdivovali kryštál v jeho ruke.
„Čo s ním mám robiť?“ pýtal sa nechápavo Chris. Nebolo mu totiž jasné, akým spôsobom mu kameň môže dať odpoveď na položenú otázku.
„Je to jednoduché. Len sa sem postav, dívaj sa naň a vyslov otázku. Potom v ňom nájdeš odpoveď.“
Hoci ako veľmi sa mu to zdalo divné, pristúpil k stolíku, na ktorom bol položený Kameň pravdy a spýtal sa:
„Kto je posledným žijúcim potomkom Richarda Chrabromila, s ktorým mám bojovať o záchranu čarodejníckeho sveta?“
Ticho. Čas sa akoby zastavil, keď sa zvyšok prizerajúcich ani nepohol, len zvedavo hľadeli na Chrisa. Ten pár minút vôbec nereagoval, až keď nakoniec zodvihol hlavu a oni zbadali jeho kriedovú tvár bez farby a v očiach mal zdesený výraz. Sirius už nevydržal a vypálil.
„Kto je to? Povedal ti to ten kameň?“
„No tak Chris, nenapínaj nás,“ nedočkavo podskakoval Draco s Arielle.
„Nechajte ho chvíľu, nech sa s tým vyrovná,“ zahriakol ich Voldemort a podišiel k svojmu synovi. Ten sa oňho oprel a nič nehovoril. „No tak synček, nám to môžeš povedať.“
„Nemôžem ho poraziť. Nedokážem to...“ povedal po chvíli.
„Sám možno nie, ale my ti pomôžeme. Len nám musíš povedať, proti komu stojíme, aby sme sa mohli pripraviť.“
„Je to Dumbledore.“