25. kapitola
Hodina sa neuveriteľne vliekla. Lilith rozprávala o živote upírov, porovnávali históriu a vznik klanu upírov v Británii podľa knihy a Lilithinho rozprávania a keď konečne zazvonilo, Chris pokynul svojim kamarátom- Hermione, Arielle a Dracovi aby ostali v učebni. Sirius ostal tiež, bol zvedavý, odkiaľ sa jeho krstný syn pozná s upírom a prečo o tom nič nevie. Sirius premenil pár lavíc a stoličiek na pohodlné kreslá a všetci sa usadili do kruhu.
„Lilith, toto sú moji priatelia- Hermiona, Draco a Arielle. V skutočnosti je Arielle moja sestra ale to je na dlhšie, tu v Rokforte sa tvárime že je to Dracova sestra- otázka bezpečnosti,“ predstavil Chris Lilith svojich kamarátov a ignoroval jej zmätený výraz ohľadne tej sestry- priateľky. „Toto je môj krstný otec, ale s ním si sa predpokladám už zoznámila. A vy decká, toto je moja priateľka Lilth.
S Lilith som sa zoznámil pred dvoma rokmi v jaskyni v Rokville. Narazil som na ňu náhodou, keď som tam raz bol premýšľať. Vydesene a vyčerpane sa chúlila v kúte jaskyne a keď som sa jej spýtal čo sa stalo, povedala mi, že sa ju snažia chytiť lovci upírov. Sledovali ju až k jaskyni no tam sa jej podarilo ukryť. Bola však už veľmi unavená a nevládala sa ani pohnúť. Nevedel som, že je to upírka až kým nepovedala, že potrebuje krv. Vydesil som sa a chcel som odtiaľ rýchlo zdrhnúť no nemohol som ju tam nechať len tak zomrieť.“
„Áno, bolo to presne tak. Skoro som sa neovládla a vysala mu všetku krv z tela ale nakoniec som zvládla nezabiť ho. Potom sme sa chvíľu rozprávali a zistila som, že Harry je výnimočný chlapec.
Ty si nechal upíra piť tvoju krv? To snáď nemyslíš vážne, mohla ťa zabiť. Nič v zlom Lilith,“ mračil sa Sirius na svojho krstného syna.
„Potrebovala pomoc, nemohol som ju tam nechať. A nie Hermiona, nemám žiadny záchranársky komplex,“ zarazil Chris Hermionu, ktorá už otvárala ústa.
„Máš ešte môj prívesok?“
„Samozrejme,“ usmial sa Chris a spod habitu vytiahol tenkú retiazku z príveskom mesiaca.
„Ale veď to je...“ vydýchol prekvapením Draco a Arielle so Siriusom s pozdvihnutým obočím pozerali na prívesok na jeho krku.
„Áno, je to pravý upírsky symbol, ktorý sa dáva len deťom nášho klanu.“
„Ale veď on nie je upír,“ namietol Draco a ešte stále užasnuto hľadel na malý, strieborný mesiac.
“Upírskymi deťmi nie sú len tí, ktorí sa upírom narodia, ale aj tí, ktorí im darujú život. Potom dostanú takýto strieborný mesiac a to znamená, že žiaden upír im ublížiť nemôže. Sú pod našou ochranou.“
Po tomto všetci znova onemeli a prezerali si prívesok.
„Lilith, čo tu vlastne robíš?“ pýtal sa Chris a zvedavo pozeral na priateľku, ktorá sa len usmievala.
„Tvoj otec mi ju doporučil, keď som mu spomenul, že máme preberať upírov. Práve bola v Londýne a tak to nebol žiaden problém,“ odpovedal Sirius a Lilith sa zrazu zamračila.
„Tvoj otec? Myslím Harry, že je na čase povedať mi pravdu. O čo tu ide? Prečo vlastne vyzeráš inak?“
Chris si povzdychol a vyrozprával jej všetko, čo sa od leta stalo. Lilith pozorne počúvala a miestami sa mračila.
„Takže Voldemort je tvoj otec? To by som nikdy nepovedala avšak... vlastne si mu vo viacerých veciach dosť podobný,“ zamyslene povedala, „ale Ron ma naozaj prekvapil. Nečakala som že v ňom bude toľko nenávisti.“
„Ja tiež nie. Ale Ron je teraz to najmenšie zlo, ktoré ma trápi. Lilith, povedz nemohla by si nám nejako pomôcť získať tú knihu od Princa upírov?“ Spýtal sa jej nádejne Chris. Mal samozrejme na mysli Knihu zakladateľov.
„Kiežby to bolo v mojich silách. Je mi to ľúto ale to nepôjde, máme totiž isté pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Tú knihu ti náš Princ vráti až keď zrušíš to prekliatie,“ smutne pokrútila hlavou Lilith a bolo vidieť, že ju to naozaj mrzí. Keby mohla, tak by jej malému Harrymu splnila každé prianie- dlžila mu totiž za svoj život. Aj keď bol dieťaťom upírov, stále bol aj čarodejníkom a odpustiť len mávnutím ruky takú hrubosť, akej sa dopustil Richard Chrabromil sa nedalo.
Lilith sa v Rokforte zdržala až do večera, kedy oznámila, že sa musí vrátiť do Temného sídla lebo má nejaké rokovanie s Voldemortom. Chris sa s ňou rozlúčil a ona mu sľúbila, že sa za ním niekedy zastaví a keď pôjdu do Talianska za Princom, bude ich rada sprevádzať.
***
Ako čas bežal, zima už bola v plnom prúde. Osemnásteho decembra sa Chris zapísal na zoznam žiakov, ktorí na Vianoce odchádzajú domov. Vlak by mal odísť o dva dni a Chris nemal kúpený ešte ani jeden darček. On s Arielle síce nemali odchádzať vlakom, ale krbom v Severusovom kabinete, no takisto odchádzali v nedeľu. Preto Chris poprosil Siriusa, či by ho nemohol zajtra vziať na nákupy do Šikmej uličky. Ten nadšene súhlasil a v sobotu poobede už úplne zničení sedeli v Deravom kotlíku kde popíjali teplý čaj. Chris bol spokojný so svojim nákupom, zohnal všetko čo chcel. Veď prechodil celú Šikmú uličku a Sirius si v poslednom obchode zaumienil, že to je posledný krát čo bol so svojim krstným synom nakupovať. Po príchode späť na hrad sa zvalil do postele a zaspal oblečený. Chris sa ešte vyžíval v balení darčekov- Hermione, Arielle a Kristabell kúpil nádherné a pekne drahé kúzelnícke parfémy, ktoré dokázali meniť vôňu podľa toho, ako ich majiteľka práve chcela.
Dracovi a Jaredovi kúpil striebornú sponu na plášť v tvare dvoch hadov, Severusovi a Luciusovi vybral šarlátovočervené ponožky s motívom zlatých kúzelníckych prútikov. Vedel, že to nie je ozajstný darček, no netušil čo im má dať. Čo by ste dali bohatému kúzelníkovi, ktorý má všetko na čo si len spomenie a majstrovi elixírov, ktorý neuznáva Vianoce? Tak im kúpil ponožky a tešil sa na ich výraz, keď si otvoria darčeky. Výber Siriusovho darčeka si skutočne užíval- kým on sa ohrieval v Deravom kotlíku a vykecával sa s majiteľom krčmy Tomom, on si odskočil do obchodu s kúzelníckymi zvieratami a kúpil mláďa pantera! Sirius bol predsa taký osamelý, keď nebol práve v Rokforte, tak mu kúpil domáceho miláčika. Vedel si živo predstaviť šokovaný výraz na tvári svojho krstného otca, keď naňho táto potvorka vyskočí. Najväčší problém mal s výberom darčeka pre rodičov. Nenašiel však nič, čo by mu padlo do oka a tak nakoniec svojej mame Adrienne daroval srdce, ktoré sám vytvoril podľa návodu z nejakej starej knihy, ktorú objavil v knihe zo zakázaného oddelenia. Toto kúzlo skúšali previesť všetci- Draco, Hermiona aj Arielle ale nikomu z nich sa to nepodarilo. Keďže to srdce bolo vytvorené z ohňa, Hermiona prišla s teóriou, že ho vyčaroval vďaka jeho moci ovládnuť živly. Chris tomu veľmi neveril, ale nehádal sa.
Za darček pre otca sa trochu hanbil- plánoval mu dať nepohyblivú fotku v kryštáľovom rámčeku, na ktorej boli oni dvaja. Niekto ich zvečnil v nemocničnom krídle, keď Chris spal v náručí svojho otca a Hermiona mu ju asi pred dvoma týždňami dala. Tá fotka bola nádherná, obaja na nej vyzerali tak mierumilovne a šťastne avšak nikto by nahlas nepriznal, že Temný pán vyzerá na fotke rozkošne. To by znamenalo istú smrť.
***
Na druhý deň konečne nastal čas odchodu domov. Hermiona s Dracom sa rozlúčili pred stanicou v Rokville, kde ich bol Chris s Arielle odprevadiť. Hermiona šla s rodičmi opäť niekam lyžovať a s Dracom sa mali stretnúť zajtra v Temnom sídle. Tam budú totiž všetci spolu tráviť sviatky. Po večeri sa Chris spolu so sestrou a svojimi kuframi vybrali k Severusovi do kabinetu. Vpustil ich dnu a bez zbytočných rečí im do rúk strčil vrecko s Hop-Šup práškom. Prvá išla Arielle. Vošla do krbu, a keď ju obalili zelené plamene, zmizla a objavila sa v krbe v prijímacej hale v Temnom sídle. Keď bola cesta voľná, vošiel do krbu Chris. Aj jeho pohltili zelené plamene a všetko sa s ním začalo točiť. Čakal, že o chvíľu už začne spomaľovať, pretože mu začínalo byť zle, no zrazu ho dva páry rúk schmatli za habit a násilne vytiahli von. Okamžite ho spútali a keď sa trochu spamätal, obzrel sa okolo seba. Pred ním stáli dvaja aurori, ktorých mená Chris nepoznal.
„To je ten Voldemortov spratok,“ povedal jeden z nich a pozrel na fotku, ktorú mal v ruke.
„Áno, máš pravdu. Je to on. Môžeš byť na svojho syna hrdý, vďaka jeho echu že dnes odchádza Hop-šup sieťou sa nám ho podarilo chytiť. Teraz sa ho bude jeho drahý otecko iste snažiť zachrániť a my ho chytíme,“ rozplýval sa druhý, nižší auror. Chris teraz vedel, kto to je- otec bifľomorského piataka Corela. Z rečí Tonksovej si pamätal, že je to jeden z najneschopnejších aurorov a každého prekvapovalo, ako vôbec prešiel skúškami. Hlasno si odfrkol a tí dvaja obrátili svoju pozornosť na svojho ’väzňa‘.
„Je ti niečo smiešne? Veď počkaj, ten smiech ťa prejde, keď z teba dostaneme všetky dôležité informácie a potom ťa spolu s tvojim fotríkom pomaly zabijeme,“ škeril sa Corel, zatiaľ čo druhý auror vyberal z vrecka svojho habitu fľaštičku s priesvitným elixírom.
‚Veritaserum‘ pomyslel si Chris a zdesene rozmýšľal ako sa vyhnúť prehltnutiu elixíru pravdy. Vďaka nemu môžu zistiť všetko o jeho rodine.
„Tak môj milý a teraz pekne otvor ústa!“ povedal auror a blížil sa k nemu s Veritaserom v ruke. Chris sa ani nepohol a preto mu Corel chytil hlavu a násilím otvoril ústa. Hneď nato cítil v ústach chladnú tekutinu ako mu tečie do hrdla. Keď ju nechtiac prehltol, necítil žiadnu zmenu a trochu mu odľahlo.
„Aké je tvoje meno?“
„Christopher Riddle“, automaticky odpovedal a z hrôzou si uvedomil, že to ozaj funguje. Tamtí dvaja sa víťazoslávne zaškerili a pýtali sa ďalej.
„Do ktorého ročníka chodíš?“
Chris sa snažil potlačiť odpoveď ktorá sa mu z mysle už-už drala na jazyk a mal pocit že to má už na dosah, no potom sa v ňom niečo zlomilo a odpovedal.
„Šiesty ročník,“ precedil pomedzi zuby s nevôľou.
„Výborne a teraz nám prezradíš všetky svoje tajomstvá. Kde sa nachádza Temné sídlo?“
‚Nie, toto im nemôžem prezradiť. Nesmiem ohroziť svoju rodinu. Zabijú ich,‘ myslel si a zúfalo sa snažil prekonať túžbu odpovedať. ‚No jasné, sila mysle,‘ pomyslel si a sústredil sa na svoju rodinu. Ako ich miluje a nezradí. Úsmev sa mu rozlial na tvári a odvetil:
„Trhni si!“
„To nie je možné, ty zasraný...“ čo však podľa toho šialeného aurora je sa už nedozvedel, pretože sa ozvalo asi päťdesiatnásobné PUK! a následne sa všade okolo nich objavilo päťdesiat čarodejníkov odetých v čiernych habitoch s maskami na tvárach a prútikmi v rukách. Na čele prichádzajúcich stál sám Temný pán a dvaja aurori trasúci sa od strachu boli radi, že pohľad nemôže zabíjať. Skúsili sa odmiestniť, no s hrôzou zistili, že niekto v celom okolí vyčaroval protipremiestňovacie bariéry.
Lord Voldemort sa bez slova vybral k svojmu synovi a uvoľnil neviditeľné povrazy. Keď mu pomohol na nohy, obdaril aurora Corela a jeho spoločníka najmrazivejším pohľadom a povedal.
„Už nikto si nikdy nedovolí siahnuť na mojho syna,“ oznámil im a potom dodal už otočený k svojim verným smrťožrútom, „ Severus, Lucius- viete čo máte robiť.“
Potom pokynul Chrisovi aby ho nasledoval a asi po desiatich metroch ich Voldemort premiestnil. Chris ešte stihol zazrieť, ako sa k dvom vydesený mužom približujú dvaja smrťožrúti z prvého radu.