21. kapitola
Keďže mám dnes tie narodeniny a od rána priam prekypujem dobrou náladou, rozhodla som sa potešiť aj Vás pridaním novej kapitoly :) Je trošku popletená, no snáď sa Vám bude páčiť :)... urobili by ste mi veľkú radosť, keby ste nechali nejaký ten komentárik :) ďakujeeem :))
Ozaj, a prepáčte že som ju sem dala tak neskoro ale od rána neviem, kde mi hlava stojí...ešte som mala pár hostí, tak som sa zdržala :/
No teraz už hor sa do čítania :)
Ozaj, a prepáčte že som ju sem dala tak neskoro ale od rána neviem, kde mi hlava stojí...ešte som mala pár hostí, tak som sa zdržala :/
No teraz už hor sa do čítania :)
„Čo je s ním, Severus?“ pýtal sa Lord Voldemort práve prichádzajúceho profesora elixírov. Sedel v nemocničnom krídle a v náručí držal svojho spiaceho syna ktorý pred desiatimi hodinami stratil vedomie, keď sa napil svojho tekvicového džúsu. Odvtedy je v bezvedomí a madam Pomfreyová nemá ani najmenšieho tušenia čo sa to deje. Preto Voldemort poveril svojho verného priateľa a majstra elixírov, aby zistil, čo otrávilo jeho syna a ako ho z toho vyliečiť. „Urobil si ten rozbor?“
„Áno urobil, no obávam sa, že nemám pre Vás dobrú správu,“ odpovedal a smutne sa zahľadel na dvojicu kúzelníkov pred sebou.
„No tak, na čo čakáš. Počúvam. Čo sa deje s mojím synom,“ netrpezlivo syčal Voldemort.
„ V jeho pohári s džúsom som našiel stopy skoro nevystopovateľného elixíru. Skoro nevystopovateľného preto, lebo nemá žiadnu farbu ani chuť a takisto nemení chuť ani vôňu jedla či nápoja, do ktorého je pridaný. Avšak novou metódou oddeľovania zložiek jednotlivých častí elixírov som zistil, že Vášmu synovi niekto podstrčil elixír, ktorý mu zablokuje spomienky na posledný prežitý rok. Tým pádom si nič, čo sa udialo počas obdobia jedného roka nebude pamätať. Tento elixír je veľmi náročný na prípravu a na svete je len pár majstrov elixírov, ktorí ho dokážu vyrobiť. Takže ten, kto mu ho podstrčil, musí mať dobré kontakty a preto vylučujem študentov,“ vysvetlil Severus Snape a tvár jeho Pána nadobudla sivastý odtieň. „Mimochodom, prebrať by sa mal ráno, čo je už o pár hodín.“
„Ja ho zabijem. Ten starý idiot zaplatí za to, že sa pokúša vziať mi syna. No ja sa ho len tak nevzdám... máš tu protijed?“
„Je mi to ľúto, no k tomuto elixíru protijed neexistuje,“ tichým hlasom povedal Severus a nepozeral sa pritom do očí Temného pána. Vedel, že by v nich našiel smútok zo straty pamäte svojho syna a tiež chladnú nenávisť namierenú na Albusa Dumbledorea.
„Nie, to nemôže byť pravda. Severus si predsa najlepší majster elixírov, ty vieš uvariť všetko.“
„Ja...pokúsim sa Pane,“ sklonil hlavu a odišiel z nemocničného krídla. Povedal si, že začne na tom protijede pracovať, aj keby nemal spať celý týždeň. Nechcel sklamať svojho pána a tiež Chrisa. Obľúbil si toho chlapca, čo prekvapilo aj jeho samého. Vedel, že ak nevymyslí nejaký protijed, Christopher Riddle bude stále žiť v presvedčení že je Harry Potter- osamotená sirota s dvoma najlepšími priateľmi a aj keď mu budú všetci do hlavy vtĺkať novú pravdu, nebude tomu veriť. On sa tomu ani nečudoval, tiež by vyhlásil za blázna každého, kto by mu povedal, že jeho najväčší nepriateľ je jeho otec. Tak sa teraz odobral do svojich žalárov a začal s prácou.
Pár poschodí nad žalármi sedel v nemocničnom krídle istý nešťastný a nahnevaný Temný Pán so svojim najmladším synom v náručí. Dúfal, že Severus sa mýli a elixír nebude účinkovať tak ako by mal. Nezniesol by pomyslenie na to, že ho jeho vlastný syn nespoznáva.
Ak sa to však predsa len stane, tak prvé čo urobí bude, že zabije Dumbledora. Aj tak za všetko čo sa stalo, môže len on. A tak premýšľal nad spôsobmi ako zabiť toho prekliateho dedka, keď sa zrazu chlapec v jeho náručí pohol. Pomaly otvoril oči a snažil sa zaostriť. Ostal dosť začudovaný, že vidí ostro a nepotrebuje okuliare. Skúsil sa pohnúť a bol rád, že ho nič nebolí, no keď sa pohol druhý krát, zistil, že neleží na posteli ale niekomu v náručí. Zhrozene sa otočil a ostal civieť.
„Kto...“ nedokončil a vytreštil oči. Muža, o ktorého bol veselo opretý totiž spoznal. Tom Riddle v mladšom prevedení. V tom momente sa od neho odtiahol a spadol pri tom na zem. Začal hľadať prútik a vydesene pozeral na Voldemorta.
„Upokoj sa Chris, ja ti neublížim. Spoznávaš ma?“ pokojným hlasom sa mu prihovoril.
„Voldemort... čo tu robíš? Prišiel si ma zabiť? Tak do toho...,“ dychčal Chris a pomaly sa začal zmierovať s tým, že je toto jeho posledná noc.
„Nie Chris, neprišiel som ťa zabiť. Čo ti to napadlo? Som to predsa ja, tvoj otec.“
Po tomto vyhlásení nastalo v miestnosti hrobové ticho. Chris neveriecky zíral na muža pred sebou a myslel si, že sa pomiatol. Aspoň jeden z nich teda určite. Pred chvíľou ležal v náručí svojho najväčšieho nepriateľa a potenciálneho vraha a ten mu ešte oznámi, že je jeho syn.
„Ako si ma to nazval Voldemort? Myslím že si prišiel o rozum, ja nie som žiaden Chris ale Harry Potter... Tak už ma zabi,“ reval Chris na svojho otca.
„Nie, ty si Christopher Riddle, môj najmladší syn. A nikto tu dnes nikoho nebude zabíjať, teda okrem toho že ja zabijem Dumbledora sa dnes neuskutoční žiadna iná vražda,“ snažil sa pokojne komunikovať Voldemort, no pomaly strácal trpezlivosť.
„JA NIE SOM TVOJ SYN,“ jačal Chris na celé nemocničné krídlo až do miestnosti vstúpila zrejme práve prebudená madam Pomfreyová.
„Čo sa to tu deje pán Riddle, prečo tak jačíte?“ pohoršene sa pýtala chlapca, ktorý vyzeral byť zrelý na psychiatriu.
„Ja nie som Riddle, čo ste všetci pomätení? Madam Pomfreyová, odíďte lebo Voldemort Vás zabije,“ povedal rozrušene a snažil sa čarodejnicu odtlačiť späť do kancelárie.
„Pán Riddle, nikto ma nejde zabiť. Upokojte sa... Ozaj sa nepamätáte, kto ste?“
„Jasné že pamätám. Som Harry Potter,“ povedal trošku pokojnejšie, keď si uvedomil, že Voldemort sa zatiaľ ani len nepohol z miesta len naňho šokovane hľadel.
„Tak toto je zlé...poďte sem pán Riddle, pozrite sa,“ povedala zmätená madam Pomfreyová a postrčila ho k zrkadlu. Keď Chris uvidel svoj odraz, zaspätkoval a začal točiť hlavou.
„Čo ste mi to urobili? Okamžite to zrušte... Chcem hovoriť s profesorom Dumbledorom. Môžete ho prosím priviesť?“
„Sú štyri hodiny ráno, profesor určite spí. Ale pošlem ho za Vami hneď ráno. Teraz vypite toto,“ povedala a podávala mu pohár s elixírom. Skôr než stihol protestovať mal elixír v krku a pár sekúnd nato už spal ako zabitý. Madam Pomfreyová ho odlevitovala späť na posteľ a mrmlala si niečo o kúzlach pomätenia. Vraj Harry Potter, to určite. Nechala chlapca spať a odišla do postele aj ona. Na Voldemorta sediaceho stále na jednom mieste ani len nepozrela.
Ako náhle sa za ňou zavreli dvere, Voldemort opäť vzal svojho syna do náručia a zašepkal mu, že ho získa späť za každú cenu. Potom sa zdvihol a odišiel domov. Na jednej strane sa chcel pustiť do pátrania ako vrátiť Chrisa do normálu a byť pri ňom, no na druhej strane netúžil byť svedkom podobnej scény, ktorá sa tu pred chvíľkou odohrala, ešte raz. Pred odchodom sa ešte zastavil za Severusom, ktorého našiel stáť nad kotlíkom a zúrivo si niečo mrmlal popod nos. Ani si Voldemorta nevšimol, keď vstúpil do jeho súkromného laboratória. Zaregistroval svojho Pána až keď sa ho spýtal, ako pokračuje. Keď dostal zápornú odpoveď, nečakal viac na nič a odišiel. Mal chuť prepadnúť Dumbledora a počas spánku ho zabiť, avšak to by nebol moc dobrý nápad. Spáchať vraždu v škole uprostred noci.
***
Keď Chris ráno otvoril oči, snažil sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo. Vtom si spomenul, že v noci tu s ním bol Voldemort, strhol sa a horúčkovito sa obzeral po miestnosti. Usúdil, že to bol asi iba sen, aj keď sa mu to zdalo až príliš živé. Pár minút nato sa dvere do nemocničného krídla otvorili a vstúpila Hermiona spolu s ďalšími dvoma ľuďmi. Prekvapením sa mu rozšírili oči, keď si všimol Draca Malfoya ako kráča vedľa jeho najlepšej kamarátky a o niečom sa rozprávajú. Bolo s nimi však ešte jedno dievča s dlhými blond vlasmi a sivými očami. Keby nevedel, že Draco je jedináčik, myslel by si že to je jeho sestra. Čo ho zarazilo ešte viac bolo, že vedľa Hermiony nikde nevidel Rona. Keď tí traja prišli asi do prostriedku miestnosti a všimli si, že Chris je hore, prestali sa rozprávať a zvedavo sa naňho pozerali.
„Ahoj Chris, ako ti je?“ spýtala sa starostlivo Hermiona.
„Hermiona, kde je Ron? A čo tu robia títo dvaja?“ kývol hlavou smerom k Dracovi a Arielle. Všetci traja sa na seba pozreli a vedeli, že slová profesora Snapea sa potvrdili a ich Chris si nič z posledného roka nepamätá.
„Chris, toto je...“ začala Hermiona no chlapec ju nahnevane prerušil.
„Ja nie som žiaden Chris tak sa prestaňte všetci správať tak divne. Malfoy, daj jej pokoj a vypadli odtiaľ.“
Draco sa však ani nepohol a blondína čo pri ňom stála prahovorila.
„Ale Chris, naozaj nevieš kto som? Ja som predsa tvoja sestra...“ nedohovorila keď zbadala Chrisov zúrivý pohľad a všetko v miestnosti sa začalo triasť. Draco ju chytil za ruku a odviedol preč. Hermiona sa snažila upokojiť svojho priateľa a vysvetliť mu všetko čo sa tu deje. On sa na ňu celý čas pozeral ako na blázna a zjavne jej neveril. Tak to vzdala, rozlúčila sa a odišla s tým, že by si mal ešte pospať. V knižnici našla skormútenú Arielle s Dracom a povedala im, že by mali nájsť nejaké riešenie ako vrátiť Chrisove spomienky späť tam kam patria. Obaja súhlasili a pustili sa do prehľadávania knižnice.
***
Lucius Malfoy bol tiež práve v knižnici Temného sídla a spolu s Lordom Voldemortom prehľadávali knihy na tému „stratené spomienkay“. Prelistovali už asi 200 kníh, no nenašli nič čo by sa dalo použiť.
„Máš ho rád, však?“ spýtal sa z ničoho nič Lucius, hoci odpoveď bola zjavná.
„Keby som ho nemal rád tak tu neprehľadávam knihy a nesnažím sa nájsť neexistujúci protijed na ten elixír,“ podráždene syčal Voldemort a listoval v hrubej knihe.
„Myslel som si to. Ja... musím uznať, že ma ten chlapec prekvapil. Má nejaký zvláštny talent dosiahnuť, aby si ho každý obľúbil. Som rád, že je priateľom môjho syna a naopak nie som rád preto, čo sa mu teraz stalo,“ dosť chaoticky koktal Lucius akoby ani sám neveril že hovorí to čo hovorí. „Myslíte si, že za tým je Dumbledore?“
„Som si tým istý. Jediné čo mi bráni v jeho okamžitej vražde je to, že hľadám ten prekliaty protijed,“ už nebezpečne vrčal Temný Pán a pri myšlienke na riaditeľa Rokfortskej školy čarodejníckej mu oči planuli chladnou zúrivosťou. Po tomto už Lucius radšej nič nehovoril a len v tichosti prehľadával ďalšie knihy.
***
„Nič v tých knihách nie je,“ zmučene sa zosypala na stoličku Arielle po vyše troch hodinách bezvýsledného hľadania.
„Nesmieme to vzdať,“ snažila sa ju povzbudiť Hermiona no jej sa tiež už v očiach zrkadlilo zúfalstvo.
„Hermiona, čo keď ten protijed neexistuje preto, lebo žiaden elixír nedokáže rozbiť mentálne štíty. A presne za takým štítom má Chris zablokované tie spomienky,“ zveril sa Draco so svojou teórii, o ktorej už hodnú chvíľu premýšľal.
„Máš pravdu. Takže ten protijed je bez šance...čo teraz?“
„A čo keby tie štíty skúsil niekto prelomiť mechanicky a nie elixírom. Teda niekto, kto dobre ovláda ligilimenciu by pomocou svojej mysle dokázal vstúpiť do tej Chrisovej a zničiť všetky zábrany, ktoré držia jeho spomienky zabudnuté,“ zamyslene hovorila Arielle a Hermione zažiarili oči.
„To je úžasný nápad Arielle, myslím si, že ak existuje nejaká možnosť ako ho vrátiť späť je to práve toto. Idem za Snapeom a ty napíš otcovi. Musíme to urobiť čím skôr,“ potešene vyskočila strapatá čarodejnica a už sa aj náhlila do žalárov.
A/N: Dúfam, že kapitola sa Vám páčila :) Pár vecí na vysvetlenie: Madam Pomfreyová je prekvapená z toho, že Chris povie, že je Harry Potter aj keď je to pravda preto, lebo len pár ľudí vie že je to v skutočnosti tak. Madam Pomfreyová však medzi tých ľudí nepatrí a preto si myslí, že Chris len rozpráva hlúposti.
Dúfam, že ste pochopili záver o tých mentálnych štítoch. Jednoducho sa nedajú rozbiť pomocou elixíru aj keď vytvoriť sa týmto spôsobom zdajú. Možno trošku komplikované, no takto mi to tam pasuje :)