16. zachránit otce
22. 2. 2012
Lezander odmietavo zavrtel hlavou a vyhŕkol, „Nemôžeš byť! ... jazva ... Ty si Orion Black!“
Orion zovrel ruky v päsť a zaryl si nechty do dlane, až kým nepocítil vytekať kvapky krvi spod poranenej pokožky. Zakrvavenou dlaňou si prešiel po čele a zašepkal protikúzlo na zrušenie jeho čarov. Keď počul Lezandera zalapať po dychu, vedel, že to fungovalo.
Lezander vyjachtal, „Ty...ty si on! Ako je to možné? Nie si Orion Black!“
Orion si druhou rukou očistil čelo a rýchlo obnovil kúzlo, ktoré zakrylo jeho jazvu. Potom sa pozrel na Lezandera a odpovedal, „Naozaj som Orion Black, ale tiež som bol Harry Potter,“ povzdychol si a pokračoval, „Je to veľmi dlhý príbeh, ale Lilly Potterová, rodená Evansová, bola moja matka. Vydala sa za Jamesa Pottera, no v skutočnosti milovala Siriusa Blacka, môjho otca. Bol som ich synom, ale ona to otcovi nikdy nepovedala, aby ma ochránila. Zvyšok príbehu poznáš, porazil som Voldemorta a stal sa Chlapcom, ktorý prežil; Záchrancom Svetla,“ odfrkol si Orion a potom jeho tvár potemnela, „Dumbledore ma odkázal na starosť mojej muklovskej tete. Lily Evansová bola muklorodená. Moja teta a jej rodina mágiou pohŕdala a správali sa ku mne príšerne. Nechcem o tom hovoriť,“ povedal stroho a pokračoval, „Keď môj otec ušiel z Azkabanu, prišiel za mnou, pretože bol krstným otcom Harryho Pottera a zaujímal sa o mňa. Akurát vtedy som aj ja utiekol od tety a on sa ma ujal. Neskôr sme sa dozvedeli, že v skutočnosti som jeho syn a tak sa zo mňa stal Orion Black. Som Blackov dedič, ale tiež som bol Harry Potter a to niečo značí.“
Lezander bol ohromený, zmätený a nedokázal jasne myslieť. Po krátkej chvíli jeho myseľ vstrebala to, čo mu Orion práve prezradil a vyhŕkol, „Ale potom musíš Temného pána zabiť!“
Orion sa naňho zamračil, „Prečo by som mal? Som temný čarodejník, Lezander a verím v to, čo robí.“
Lezander Oriona schmatol za habit a znepokojene prehovoril, „Ale on ťa bude chcieť zabiť! Keď zistí, že si Harry Potter, okamžite ťa zabije! Si jeho nepriateľom!“
Orion zavrtel hlavou, „Nie, nie som. Nikdy som neurobil nič, čo by ho vyprovokovalo a on to vie. Myslí si, že v súčasnej dobe som niekde v muklovskom Londýne, rovnako ako aj zvyšok čarodejníckeho sveta. Počul som ho, ako v jednej z vízií hovorí, že sa bude snažiť dostať ma na svoju stranu a ak by som odmietol, potom by ma zabiť. Tak vidíš, mám šancu stať sa jeho spojencom. Môj otec sa už stal Smrťožrútom aby dokázal rodinnú podporu a urobil to tak, že v budúcnosti mi Voldemort dá príležitosť preukázať svoju lojalitu. Myslím, že mám celkom dobrú šancu stať sa niekým dôležitým v ich radoch. Budem sa mu rovnať a pomôžem viesť vo vojne Temnú stranu,“ dodal s presvedčením.
Lezander zavrtel hlavou a smutne povedal, „Ach, Orion. Prečo to musíš byť ty? Ale v skutočnosti sa do vojny zapojiť nepotrebuješ! Mohol by si ich podporovať z diaľky. Ešte neviem, či si my upíri vyberieme stranu, ale mohol by si byť Voldemortovým vyslancom k upírom, alebo niečo také ak budeš trvať na tom, že chceš byť v jeho radoch!“
Orion sa naňho smutne pozrel a ticho odpovedal, „To nestačí, Lezander. Žiadaš ma, aby som opustil svoj druh a šiel s tebou. Rád by som zvyšok svojho života strávil s tebou, ale musíš vidieť, že aj ja mám nejaké povinnosti, rovnako ako ty. Neexistuje nijaký dovôd, ktorý by mi mohol zabrániť zapojiť sa do vojny a aby som bol úprimný, ani nechcem aby nejaký bol! Chcem bojovať!“
Lezander ho schytil a v zúfalstve povedal, „Ale prečo? Prečo musíš riskovať svoj život pre nich? Musí tu byť niečo, čo by tomu zabránilo!“
„Nie je! Ja viem, že vy ste s neutralitou spokojní, ale ja nie! Neotočím sa k nim chrbtom, je to môj druh!“ odpovedal frustrovaný Orion. Potom sa zamračil a dodal, „A ešte niečo... nie som si istý čo to znamená, alebo čo mám robiť...“ pozrel sa do znepokojených Lezanderových očí a povedal, „Vieš, že ma Karkarov vyhľadal predtým, než odišiel. Povedal mi niečo... Povedal mi, že som predurčený stať sa niekým, že som ich posledná nádej a že musím byť úspešný... Neviem, čo tým myslel, ale nemá to nič spoločné so mnou ako s Chlapcom, ktorý prežil. Myslím, že sa to týka vojny.“
Lezander sa zamračil a odpovedal, „Ale to môže znamenať čokoľvek! Nemusíš ani vedieť, o koho nádeji hovoril. Karkarov mohol myslieť svetlých čarodejníkov, alebo rovnako tiež temných. A ty im nič nedlhuješ! Mal by si to všetko ignorovať!“
Orion chytil Lezandera za ruku a povedal, „Myslím, že mal na mysli temných čarodejníkov, on sám je predsa jedným z nich. Ale to je vedľajšie. Nechcem nič ignorovať, som temný čarodejník a urobím všetko čo musím pre to, aby temná strana vyhrala vojnu,“ zaváhal, ale potom ticho dodal, „Je tu ešte ďalšia vec... zrejme si budem musieť vziať nejakého temného čistokrvného čarodejníka alebo čarodejnicu... musím mať totiž temného čistokrvného dediča.
Lezander hrubo schmatol Oriona za ramená a naštvane zavrčal, „Čo myslíš tým, že si budeš musieť vziať niekoho iného? Celý ten čas si sa so mnou zahrával? Som len niekto, koho využiješ, kým si nenájdeš iného partnera?“
Orion sa vytrhol z jeho zovretia a rýchlo odpovedal, „Nie! Na to nikdy ani nepomysli! Milujem ťa! Chcem byť tvojím partnerom! Len som chcel byť k tebe úprimný... Môj otec dodržiava čistokrvné tradície a dohaduje moje manželstvo s niekým temným a čistokrvným. Musíš pochopiť, že na posilnenie Blackovskej pokrvnej línie musím mať dediča s črodejnicou či čarodejníkom môjho vlastného druhu! Ale to neznamená, že nemôžem byť s niekým, koho si sám vyberiem. Je to len formalita a spôsob, ako mať dieťa. Po narodení dediča môžem svoj život stráviť s kým budem chcieť.“
Lezander sa neveselo zasmial, „A ty si myslíš, že ti dovolím byť s niekým iným? Mať vzťah s nejakým čarodejníkom? OČAKÁVAŠ ODO MŇA, ŽE BUDEM TRPEZLIVO ČAKAŤ, ZATIAĽ ČO TY BUDEŠ NIEKOHO ŠUKAŤ, ALEBO NIEKTO BUDE ŠUKAŤ TEBA?“ kričal zúrivo.
Orion šokovane zalapal po dychu, ale potom naštvane povedal, „A čo ty? Ty nepotrebuješ dediča? Myslíš si, že tvoj otec ťa potľapká po chrbte, keď mu povieš, že si si vybral za partnera mňa? Mňa, nie upíra! Nebude sa tvoj otec tiež starať o vašu pokrvnú líniu?“
Lezander sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil a odpovedal, „Upíri sa v minulosti s čarodejníkmi krížili. To je dôvod, prečo sú upíri z môjho klanu zároveň magickými bytosťami. Otec má výhrady nie kvôli tvojej pokrvnej línii, ale preto, že verí, že len upírsky partner bude dostatočne silný na to, aby so mnou mohol vládnuť.“
Orion si opatrne povzdychol, „Áno, a to je skutočný problém, nie? Potrebuješ, aby tvoj partner stál po tvojom boku neustále,“ smutne sa na Lezandera pozrel a uslzene povedal, „Nie som pre teba dobrý, Lez. Nemohol by som s tebou byť po celý ten čas, ktorý by som trávil plánovaním vojny a bojov.“
Lezanderova vár zmäkla a pevne Oriona objal, „Nehovor tak. Si pre mňa perfektný partner. Chcem len teba. Môj otec uvidí, že si na to dosť silný. Ostatní upíri si netrúfnu postaviť sa proti tebe. Nájdeme spôsob. Ak sa musíš vojny zúčastniť, budem ťa chrániť a pomáhať ti... nájdeme spôsob, akým by sme mohli byť spolu... som si istý, že nejaký existuje...“
Orion prerušil objatie, srdečne sa naňho usmial a odpovedal, „Ďakujem ti, Lezander. Ďakujem že chápeš, že chcem byť do vojny zapojený. A tiež chcem pomôcť upírom. Urobím čokoľvek, čo bude v mojich silách, aby som oslobodil všetky temné bytosti.“
Lezander ho naliehavo pobozkal a Orion sa nechal unášať vášňou, ktorú cítil. Nebol si istý, či by mohli prekonať všetky prekážky, ktoré im ležia v ceste, ale rozhodol sa užiť si svoj čas s Lezanderom a trápiť sa tým neskôr. Zvyšok noci strávili bozkávaním sa a vzájomným jemným maznaním.
Nasledujúci mesiac spolu trávili veľa času a boli dokonca oveľa viac zamilovaní ako predtým, ale Orion si všimol, že Lezander bol stále znepokojený, a že sa spolu o svojej budúcnosti, a o tom, ako by mohli ostať spolu aj keď Lezander potreboval partnera na vládnutie po jeho boku, znova nezhovárali. Zdalo sa, že Lezander sa tejto téme vyhýba a Orion odhadoval, že sa o tom pozhovárajú až nájdu nejaký spôsob, ako to všetko vyriešiť. Nechcel na Lezandera tlačiť a tiež nechcel, aby Leznder tlačil naňho, že by sa mal vzdať svojich ambícií. Tak nasledoval Lezanderov príklad a nikdy ohľadne tejto záležitosti neprehovoril.
Bol februárový deň, keď Orionovi počas raňajok prišiel Denný prorok. Mesačne platil v moskovskom kníhkupectve, aby mu posielali po sovách Denného proroka od vtedy, čo sa začal zaujímať o dianie v Anglicku, hlavne preto, lebo väčšina Smrťožrútskych aktivít je vedených priamo tam. Ale keď si prečítal článok v dnešnom vydaní, až mu zabehol toast.
Veľké čierne tlačené písmena nadpisu hlásili, „Sirius Black videný v Rokforte“ a na titulnej stránke bol pohyblivý obrázok niekoľkých študentov s vydesenými tvárami stojacich pred veľkým neobývaným portrétom, ktorý vyzeral byť roztrhaný na kusy. Malý text pod obrázkom hovoril, že autorom fotografie je Colin Creevey, rokfortský študent. Keď si Orion prečítal článok, dozvedel sa, že to bol portrét Tučnej pani, teda vstupný portrét do chrabromilskej klubovne. Článok ďalej hovoril, že podľa slov Tučnej panej sa Sirius Black pokúsil dostať do chrabromilskej spoločenskej miestnosti, ale keď mu odmietla povoliť vstup, pretože jeho heslo bolo už týždeň staré, rozzúril sa a začal na ňu útočiť. Učitelia rýchlo prehľadali hrad, ale nenašli žiadne stopy. Potom prišiel Minister Fudge a priviedol zo sebou aj niekoľkých Dementorov, ktorí mali ostať rozmiestnení okolo rokfortských pozemkov, aby ich chránili. Od úteku Siriusa Blacka z Azkabanu ubehlo už niekoľko rokov a ľudia začali veriť, že by mohol byť mŕtvy, tak po čase pátranie ustalo. Ale táto udalosť spôsobila, že Aurori obnovili pátranie po ňom a Dementori dostali za úlohu chytiť ho a odviesť späť do Azkabanu, kde by mal dostať Dementorov bozk.
Orion bol priam zúrivý, keď dočítal článok a vybehol z Veľkej siene bez toho, aby komukoľvek niečo vysvetlil. Prišiel do svojej spálne, z nočného stolíka vybral obojstranné zrkadlo a vykríkol, „Sirius Black!“
O chvíľu sa v zrkadle objavila otcova špinavá tvár a Orion zúrivým hlasom povedal, „Čo si si myslel, otec? Sľúbil si mi, že do Rokfortu nepôjdeš! A čo bolo prvou vecou, o ktorej som sa dnes dočítal v Dennom prorokovi? Že ťa videli, keď si sa snažil dostať do chrabromilskej spoločenskej miestnosti a teraz sú všade okolo Dementori, ktorý na teba čakajú, aby ti dali bozk! AKO SI LEN MOHOL BYŤ TAKÝ HLÚPY? SĽÚBIL SI MI TO!“
Siriusov obraz v zrkadle si povzdychol a povedal, „Prepočítal som sa. Myslel som si, že heslo stále platí. Keby to tak bolo, nikto by si ma nevšimol.“
Orion naštvane odpovedal, „To je irelevantné! Nemôžeš tam znova ísť, počuješ! To miesto je teraz plné dementorov, nemôžeš opäť riskovať!“
Sirius unavene prikývol a zamrmlal, „Viem, nabudúce budem opatrnejší.“
Orion sa naňho neveriacky díval a kričal, „Nepočúvaš ma? NEMÔŽEŠ TAM UŽ ÍSŤ!“
Sirius povedal s malým smutným úsmevom, „Áno, šteňa. Netráp sa mnou. Budem v poriadku.“
Orion sa naňho podozrievavo pozrel a spýtal sa, „Už tam znovu nepôjdeš?“
„Nie, neboj sa, všetko bude fajn,“ ticho a rezignovane odpovedal Sirius.
Orion si vydýchol, „Výborne. Si v proiadku? Nezranil si sa?“
Sirius sa naňho vrelo usmial, „Je mi dobre, nič sa mi nestalo.“
„A ako to ide s tvojou misiou?“ spýtal sa Orion so záujmom.
Sirius sa uškrnul, „No, samozrejme že som nebol schopný nájsť Harryho Pottera. Vedenie mi povedalo, že musí byť buď niekde v uliciach, alebo je mŕtvy. A pokiaľ ide o presviedčanie tunajších temných čarodejníkov, aby sa k nám pripojili, napreduje to veľmi dobre. Je to hračka. Keď im povieme, že Temný pán sa má vrátiť, buď sa budú triasť od strachu a súhlasiť s hocičím, alebo sa okamžite pripoja a budú chcieť pomôcť s našou situáciou.“
Orion prikývol, „Úžasné. Máš ešte niečo nové?“
Sirius sa zaškeril, „Dostal som od Remusa Vrešťadlo, v ktorom mi povedal, že som idiot.“
Orion sa zasmial, „No, tentokrát má pravdu,“ potom sa zamračil a spýtal sa, „Vie o Pettigrewovi?“
Siriusova tvár potemnela, „Nie, nevie. Niečo tuší, ale nepovedal som mu, prečo som šiel do Rokfortu. A ani ty mu to nepovieš! Tá krysa zdrhne ak bude mať podozrenie, že Remus niečo vie.“
Orion si rezignovane povzdychol a odpovedal, „Fajn, neopviem mu to. Ale nenúť ma svoje rozhodnuie oľutovať!“
Sirius len prikývol a potom opatrne povedal, „Voldemort sa ma na teba veľa pýtal.“
To prebudilo Orionov záujem, „Fakt?“
„Áno, Lucius mu povedal, že si parselan,“ povedal zamračený Sirius, „A od tej doby sa ma Voldemort stále na teba pýta a tiež na to, kto bola tvoja matka. Myslím, že sa snaží odhaliť, či môžeš byť zo Slizolinovej pokrvnej línie zo Valcroixovej línie.“
Orion sa zamračil, „Nemal som žiadne vízie, v ktorých by sa na mňa Voldemort pýtal, či už teba, alebo niekoho iného... ale myslím si, že spojenie sa neaktivuje pri každom stretnutí so svojimi stúpencami. Niektoré stretnutia som nútený vynechať...“
„Áno, z toho, čo si mi rozprával, myslím, že si ich nevidel veľa. Verím však, že je to tak najlepšie. Určite nie je nič dobré na tom, byť neustále v jeho mysli,“ odpovedal zamračený Sirius.
„Myslím, že máš pravdu. Mimochodom, čo o mne Voldemort povedal?“ spýtal sa Orion.
Sirius znepokojene odpovedal, „Zaujal si ho, samozrejme, a od Romulusa Rosiera sa dopočul, že si skvelý a mocný durmstrangský študent. Neviem, aké má s tebou plány, ale videl som ako vypočúval Rosiera a hoci som začul len zopár slov, bolo to dosť na to, aby som vedel, že hovorili o tebe.“ Sirius sa na Oriona pozrel a povedal, „Znepokojil ma ten záujem o teba, ktorý sa vo Voldemortovi vyvinul.
Orion odmietavo mávol rukou, „To hrá presne v môj prospech. V prípade, že má o mňa záujem, myslím, že je viac pravdepodobné, že ma bude brať pozitívne. A keď sa s ním stretnem, bude to na neutrálnej pôde.“
Sirius niečo nepredvedčene zahučal.
„Ako sa ti darí s Mysľomisou? Dávaš pozor na odstránenie dôležitých spomienok zo svojej mysle zakaždým, keď sa máš strenúť s ním a Smrťožrútmi?“ spýtal sa Orion
Sirius prikývol, „Áno, doteraz som nemal žiadne problémy. Voldemort na mňa použil Ligilimenciu len raz a uveril mi, keď som mu svoje výpadky pamäte vysvetlil pomocou tých argumentov s Dementormi. Naozaj je to dokonalé riešenie.“
Ešte nejaký čas sa bavili o Orionových hodinách v škole a o Trojčarodejníckom turnaji. Sirius o tom na smrťožrútskych stretnutiach nič nepočul, ale na všetky ani nebol zavolaný. Nakoniec poprial Orionovi veľa šťastia v Turnaji duelantov a požiadal ho, aby sa s ním spojil, keby sa stalo v jeho víziách niečo dôležité.
V máji bolo študentom oznámené, ktorí tridsiati študenti boli vybraní, aby sa zúčastnili Turnaja duelantov. Orion bol šťastný, keď sa dozvedel, že z ich ročníka bol vybratý on, Calypso, Lezander a Viktor. Zvyšok boli starší študenti, ktorých Orion sotva poznal.
Mesiac počas ktorého všetci štyria spoločne trénovali, aby boli pripravený sa sériu duelov, utiekol týchlo. Orion musel uznať, že všetci boli veľmi dobrí a dúfal, že jeho a jeho priateľou vyberú ako členov durmstrangskej delegácie.
6. júna sa začal Turnaj duelantov. Orion už bojoval proti Lezanderovi, Viktorovi a Calypso. Poraziť Lezandera bolo ťažké, ale dokázal to tak, že naňho vrhol ľadovo modré plamene, ktoré mu okolo nôh vytvorili ľadové putá a obmedzili tým jeho pohyblivosť, ktorá bola Lezanderovou najväčšou výhodou. Potom pokračoval jeho omráčením s tým, že do kúzla musel vložiť viac energie, aby bolo silnejšie než obvykle, pretože jednoduché omračujúce kúzlo upírov takmer vôbec neovplyvnilo. Duel s Viktorom bol oveľa jednoduchší a porazil ho bez ťažkostí. Calypso bola zase veľmi ľstivá a prešibná. Rýchlo naňho vrhla kúzlo, ktoré mu prilepilo jazyk na podnebie a tým mu zabránila čarovať verbálne. Ale Orion dobre ovládal neverbálne aj bezprútikové kúzlenie, hoci to druhé nechcel na verejnosti použiť. Tak použil neverbálnu protikliatbu, čo sa zdalo, že Calypso prekvapilo a on využil jej prekvapenie a vyčaroval kúzelné povrazy, ktoré jej zviazali zápästia a členky, čím ju účinne znehybnil. Po tom ju jednoducho odzbojil. Cez ostatných uchádzačov prešiel len s malými problémami a teraz čelil poslednému – Viktorovi Krumovi. Starší čarodejník bol divoký a prudký duelant, ale bol tiež pomerne pomalý a Orionovi jeho štíhle telo umožnilo vyhnúť sa mnohým nepríjemným kliatbám. Raz naňho Krum poslal Cruciatus, ktorému sa obratne vyhol a potom naňho Orion poslal rýchlu sériu rezacích kliatob. Kým bol Krum zaneprázdnený vyčarovávaním ochranných štítov, Orion v parselčine zasyčal pekne užitočné kúzlo, ktoré vyčarovalo malého hada. Ten sa ku Krumovi rýchlo doplazil a uhryzol ho do členka. Krum v hrôze vykríkol a rýchlo klesol na zem v hlbokom spánku. Učitelia a študenti mu srdečne blahoželali k dobrým súbojom a potom sa všetci presunuli do Veľkej siene na večeru a oslavu.
Potom Orion rýchlo opustil Veľkú sieň a povedal Lezanderovi, že tú novinku ide oznámiť otcovi. Akonáhle bol vo svojej posteli, otvoril medailónik.
„Tom, vyhral som Turnaj duelantov!“ oivedal vzrušene Orion.
Tom sa naňho usmial, „Samozrejme, že áno. Gratulujem. Použil si to kúzlo v parselčine, ktoré som ťa naučil?“
Orion prikývol, „Áno, bolo to skvelé! Krum upadol do spánku uprostred pódia. Vyzeral byť z toho uhryznutia vydesený,“ povedal so smiechom. „Teraz je na ošetrovni a dospáva.“
Tom sa naňho uškrnul, „Nezobudí sa ešte ďalšie dva dni.“
Orion sa zasmial, „Áno, dúfam, že ma za to nebude nenávidieť. Musím dať vedieť otcovi. Porozprávam sa s tebou čoskoro!“
„Bol si dobrý. Som na teba hrdý,“ vrelo odpovedal Tom.
Orion sa naňho žiarivo usmial, zatvoril medailónik a zavesil si ho bezpečne okolo krku. Prešiel k svojmu kufru, vytiahol odtiaľ obojstranné zrkadlo a povedal, „Sirius Black!“
Keď minúty ubiehali a neobjavil sa žiaden obraz, Orion sa zamračil. Skúsil to ešte niekoľko krát a jeho znepokojenie rástlo, keď Sirius neodpovedal. Jeho otec vedel, že dnes je Turnaj duelantov. Prečo mu teda neodpovedal? Skontroloval zrkadlo, či nie je nejako poškodené, ale nenašiel nič zvláštne. Začal sa prechádzať po spálni? Čo sa deje? Zrazu do jeho mysle vstúpilo strašné podozrenie a Orion vybehol z veže.
V hale vrazil do Lezandera a Calypso.
Lezanderovi stačil jediný pohľad na jeho zúfalú tvár a znepokojene sa spýtal, „Čo sa stalo, Orion? Si v poriadku?“
Orion bol celý bez seba a rýchlo odpovedal, „Ja neviem! Snažil som sa kontaktovať svojho otca pomocou zrkadla, ale neodpovedá. Mám strach... Musím odísť na Black Manor a pozrieť sa, či tam je!“
Pokúsil sa prejsť na druhú stranu, aby mohol bežať až kým by nenašiel nejakého učiteľa, ktorý by mu mohol pomôcť, ale predtým než stihol odísť ho Calypso chytila za ruku, „Poďme za mojím otcom. Všetci učitelia majú krb pripojený na Hop-šup sieť. Som si istá, že ti ho dovolí použiť.“
Orion jej rýchlo poďakoval a ťahal ju do behu. S fučaním dobehli k Rosierovej kancelárii a Calypso vyslovila heslo, ktoré znížilo ochrany. Vošli dovnútra a zbadali Rosiera ako pokojne číta nejakú knihu a popíja najlepšiu ogdenskú whisky.
Rosier sa na nich pozrel a usmial sa na Oriona, „ch, Orion, musím i zablahoželať k tvojim bojovým zručnostiam. To parselské kúzlo bolo skutočne veľmi výhodné-“
Orion ho naliehavo prerušil, „Prepáčte mi, Majster Rosier, ale potrebujem vašu pomoc. Musím sa okamžite dostať krbom na Black Manor!“
Rosier vstal a zamračil sa, „No, ak musíš ísť, nebudem ťa zdržiavať. Chceš, aby som šiel s tebou?“
Orion zavrtel hlavou, „Nie, ďakujem. To nebude potrebné. Som si istý, že o nič nejde a môj otec je niekde v sídle, no musím sa o tom uistiť!“
Rosier sa obráil ku svojej dcére a spýtavo povytiahol obočie, no ona len pokrčila ramenami.
Orion si ich nevšímal a schmatol za hrsť Hop-Šup prášku, korý bol v pohári v hornej časti krbu. Postavil sa dovnútra a pustil Hop-šup prášok na zem, zatiaľ čo rýchlo povedal, „Black Manor, Moskva, Pánska pracovňa!“
Čoskoro ho obalili zelené plamene a začal sa otáčať, až kým neprešiel na druhú stranu. Vystúpil zo Siriusovho krbu a na svoj habit použil rýchle čistiace zaklínadlo, ktoré ho zbavilo popola. Zúfalo sa okolo seba rozhliadol, ale po svojom otcovi nenašiel žiadne známky. Bežal do vstupnej haly a kričal naňho, ale nedostal žiadnu odpoveď.
Potom zavolal domáceho škriatka, ktorý sa pred ním hneď aj objavil, „Volali ste, mladý pane?“
„Áno, kde je môj otec?“ spýtal sa zúfalo Orion.
Domáci škriatok si žmolil v rukách svoje oblečenie a odpovedal, „Pán odišiel pred niekoľkými hodinami, nepovedal, kam ide.“
Orion začal nadávať, keď začul prehovoriť dôstojný hlas, „Verím, že šiel do Rokfortu.“
Orion cítil, ako mu pokleslo srdce a otočil sa tvárou k portrétu Arcturusa Blacka. Horúčkovito sa pýtal, „Si si istý, Arcturus?“
Arcturus krátko prikývol a odpovedal, „Áno, syn môj. Tvoj otec bol posadnutý návratom do Rokfortu odkedy jeho posledný pokus nevyšiel.“
Orion zúril, „Do čerta s ním! Vie, že tam naňho čakajú Dementori! Sľúbil mi, že tam znova nepôjde!“
Arcturus povytiahol obočie, „A odkedy sa tvoj otec vyznačuje opatrnosťou?“
Orion sa prosebne zadíval na portrét, „Musím ísť do Rokfortu. Musím sa uistiť, že je v poriadku.“
Arcturus prikývol a povedal, „Choď krbom do Rokvillu. Krb v pracovni tvojho otca je napojený na medzinárodnú Hop-šup sieť.“
Orion mu rýchlo poďakoval a bežal späť do pracovne. Schmatol Hop-šup prášok a zastavil sa, keď sa snažil spomenúť si na názov krčmy v Rokville, ktorú Záškodníci cez víkendy navštevovali. Ako sa to volalo?... Sakra, aký bol ten názov!... niečo s metlami... Áno, spomenul si! Vstúpil do krbu a zvolal, „Tri metly, Rokville, Anglicko!“
Orion vyliezol z krbu a všimol si, že krčma je prázdna. Za barom stála nejaká blonďavá čarodejnica, ktorá práve čistila poháre. Pribehol k nej a medzi tým, ako sa snažil lapiť dych sa spýtal, „Je váš krb pripojený na Hop-šup sieť rokfortských profesorov?“
Čarodejnica sa naňho trochu zachmúrila, „Prečo to chceš vedieť?“
Orion sa zamračil a naštvane odpovedal, „Len mi to povedzte, je to veľmi dôležité!“
Čarodejnica sa nafúkla a povedala, „Naozaj, to správanie dnešných mladých ľudí!“
Orion nemal chuť ani čas sa s ňou naťahovať, tak mávol prútikom a rýchlo vrhol jedno temné zaklínadlo, „Veritas revelio!“
Bledomodré svetlo udrelo čarodejnicu do hrude a jej oči vyzerali zrazu ako presklené. Bolo to kúzlo, ktoré nútilo inú osobu počas niekoľkých minút pravdivo odpovedať na akúkoľvek otázku.
„Máte krb pripojený na krby rokfortských profesorov?“ rýchlo sa spýtal Orion.
„Áno,“ odpovedala monotónnym hlasom.
Orion sa spýtal, „Môžem použiť Hop-šup sieť a vstúpiť tak do profesorských pracovní alebo komnát?“
„Nie, rokfortské ochrany bránia takému využitiu Hop-šup siete,“ povedala.
Orion zaklial a bol čím ďalej tým viac zúfalý, „Môžem použiť krb aby som sa porozprával s profesorom?“
„Áno,“ odpovedala.
Orion spokojne prikývol, zakúzlil na ňu Obliviate a potom ju okamžite omráčil.
Otočil sa ku krbu a kľakol si. Strčil doň hlavu a vhodil hrsť Hop-šup prášku, pričom zvolal, „Komnaty profesora Lupima, Rokfort!“
Čoskoro jeho hlavu zahalili zelené plamene a keď ucítil, že krútenie ustáva, otvoril oči. Poobzeral sa a vykríkol, „REMUS! REMUS!“
Čoskoro sa v miestnosti objavil Remus a prekvapene sa zastavil, keď v krbe zbadal Orionovu horiacu hlavu, „Čo tam robíš, mláďa?“
Orion si od úlavy povzdychol a naliehavo povedal, „Remus, môj otec prišiel do Rokfortu hľadať Petra Pettigrewa,“ zbadal, ako Remusovi vystrelilo obočie do vlasov a rýchlo dodal, „Pettigrew je potkan Rona Weasleyho. Som si istý, že Sirius ho hľadá vo svojej animágovskej podobe. Mohol by byť niekde v hrade alebo na pozemkoch. Musíš mu pomôcť! Vieš, že sú tam Dementori, ktorí strážia školu!“
Remus prikývol a odpovedal, „Áno, nechaj to na mňa. Kde si?“
„Som u troch metiel,“ odpovedal Orion.
„Dobre, zostaň tam. Prídem tam aj s Tichošľapom hneď, ako ho nájdem,“ povedal rýchlo Remus predtým než vybehol z dverí.
Orion ďakoval Merlinovi za Remusa a vyšiel z krbu.
Postavil sa a neisto sa okolo seba rozhliadol. Bude Remus schopný nájsť Siriusa včas? Nepokojne sa zavrtel. Nemohol si tým byť istý a Remus bude možno potrebovať pomoc, ak narazí na Dementorov. Ale ako by sa mohol dostať na školské pozemky, keď nie je ani študent ani rodič? Ochrany by ho nepustili. No jeho otcovi sa to podarilo... samozrejme! Jeho animágovská podoba! Školské ochrany nerozlišovali skutočné zvieratá od čarodejníkov -animágov!
Vybehol podniku a rýchlo sa premenil. Letel tak rýchlo, ako len dokázal, no bol veľmi unavený už z Duelantského turnaja a cítil, ako jeho energia vyprcháva. Sústredil sa ešte viac a ďalej letel smerom k Rokfortu. Rýchlo sa stmievalo, ale on vo svojej orlej podobe dokázal našťastie vidieť dokonale. Po desiatich minútach letu dosiahol rokfortský les a v popredí mohol vidieť hrad. Letel ponad les a divil sa, kde by len mohol byť jeho otec. Bol vo vnútri Rokfortu? Ale ak prišiel už pred niekoľkými hodinami, nemal by už Pettigrewa nájsť a vrátiť sa domov? Keďže bol ešte stále tu, muselo to znamenať, že tá krysa ho zbadala a utiekla, preto musí Sirius Pettigrewa určite naháňať po lese.
Orion zlietol nižšie a prehľadával les. Nevidel toho veľa, les bol príliš hustý. Rozhliadal sa a v diaľke zbadal nejaké temné pohybujúce sa tiene... Demenori! Boli blízko! Orion zúfalo vletel do lesa a obratne sa vyhol vetvám, ktoré mu stáli v ceste. Už strácal nádej a prepadalo ho zúfalstvo, keď priamo pred sebou rozlíšil dve postavy. Jeden z mužov bol vysoký a druhý zase nízky a tučný. To musia byť oni! Letel priamo k nim a uprostred letu sa zmenil do svojej ľudskej podoby. Pristál nohami na zemi pár metrov od nich. Sirius bol otočený chrbtom a Orion pred sebou videl chvejúceho sa Pettigrewa. Vytiahol prútik a namieril ho pred seba. Zatiaľ si ho nevšimli. Ticho sa k nim priblížil.
„... naozaj si si myslel, že ťa nenájdem, Peter?“ pýtal sa Sirius tichým zavrčaním, „Myslel si si, že za to všetko, čo si spravil ostaneš bez trestu?“
Peter fňukal a žalostne prehovoril, „Sirius, nikdy som nechcel zradiť Jamesa a Lily, boli to moji priatelia! Ty si môj priateľ-“
Zúrivý Sirius zreval, „NEOPOVÁŽ SA VYSLOVOVAŤ ICH MENÁ! TY SI NIKDY NEBOL NÁŠ PRIATEĽ! AKO SI MOHOL, PETER! AKO SI MOHOL ZRADIŤ LILY A JAMESA VOLDEMORTOVI!“
Peter sa vydesene zachvel keď začul Voldemortovo meno a Sirius sa zlomyseľne zasmial, „Čo? Bojíš sa mena svojho starého pána?“ povedal, „Nečudujem sa, Peter. Smrťožrúti s tebou nie sú príliš spokojní, však?“
Orion podišiel k Siriusovi a jemne mu položil ruku na rameno, no prútik stále držal namierený na Pettigrewa, ktorého oči sa rozšírili a Orion sa naňho uprene zadíval. Sirius vyskočil a otočil sa, aby sa naňho pozrel a potom sa prekvapene spýtal, „Čo tu robíš-“
Orion ho ale rýchlo prerušil, pretože videl ako Pettigrew urobil krok dozadu a zavrčal, „Neopováž sa ani len myknúť, ty špinavá krysa! Ak sa ešte raz pohneš, na mieste ťa zabijem!“
Peter zapišťal, Sirius sa otočil späť k nemu jedovato zasyčal, „Zapredal si Lily a Jamesa Voldemortovi. Popieraš to?“
Pettigrew sa rozplakal. Bolo strašné to sledovať, vyzeral ako nadrozmerné, plešaté dieťa krčiace sa pred nimi.
Zrazu začuli ako sa niekde v ich blízkosti zlomila vetvička a Orion sa otočil a prútikom mieril pred seba. Zbadal Remusa vychádzajúceho z tieňa a vydýchol si. Potom sa otočil späť s prútikom namiereným na Pettigrewa.
Keď Pettigrew zbadal Remusa, vykríkol, „Remus, zachráň ma! Snaží sa ma zabiť! Voldemort poslal Siriusa a toho chlapca aby ma zabili! Sirius je ten, kto zradil Lily a Jamesa!“
Remus naňho namieril prútik a zavrčal, „Som z teba znechutený, Peter. Ja poznám pravdu. Ty si bol celý ten čas špiónom!“
„NIE! BOL TO SIRIUS!“ zúfalo jačal Pettigrew
Sirius sa naňho vrhol, ale Remus ho zastavil a ticho prehovoril, „Neklam nás, Peter. Budeš mať väčšiu šancu ak teraz povieš pravdu.“
Pettigrew vzlykal a povedal, „Remus, Remus, čo som mal robiť? Temný pán... nevieš si predstaviť... má moc, o ktorej nemáte ani len predstavu... bál som sa, nikdy som nebol statočný ako ty, Sirius a James. Nikdy som nechcel, aby sa to stalo... Ten-Koho-Netreba-Menovať ma prinútil-“
„NEKLAM!“ reval Sirius, „DONÁŠAL SI MU UŽ ROK PRED LILINOU A JAMESOVOU SMRŤOU! BOL SI JEHO ŠPIÓN!“
„On... preberal moc nad všetkým!“ zaúpel Pettigrew. „Načo... čomu by pomohlo, keby som ho odmietol?“
Remus prikývol, akoby toto bolo priznanie, ktoré potreboval a odhodlane pozrel na Siriusa. Sirius prikývol späť a obaja sa postavili vedľa seba, zodvihnúc prútiky. Orion sa posunul nabok a ostal zahalený v tieňoch. Bola to ich pomsta.
„Mal si vedieť,“ povedal ticho Remus, „že ak ťa nezabil Voldemort, urobíme to my. Zbohom, Peter.“
Zrazu sa ozvalo hlasné „Expelliarmus,“ a Remusov a Siriusov prútik odleteli a padli do rúk čarodejníkovi, ktorý sa objavil na ceste, ktorou predtým prišiel Remus. Bol vysoký a vyziabnutý, od hlavy až po päty bol zahalený v dlhom, čiernom habite. Mal dlhé mastné vlasy a veľký, zahnutý nos. Orion ho spoznal okamžite. Zbystril pozornosť a namieril naňho prútik, no z miesta sa ani nepohol. Zatiaľ bol nepovšimnutý a to mu dávalo výhodu. Najprv potreboval vidieť, čo spraví Snape.
„Ale, ale, ale. Čo to tu máme?“ povedal Snape s triumfálnym úškrnom, „Práve som bol v tvojej pracovni, Lupin. Zabudol si si dnes večer vziať svoj elixír, tak som ti ho šiel priniesť. Šťastie, že som to urobil... šťastie pre mňa, myslím. Videl som, ako si vybehol zo svojej pracovne a vedel som, že ma zavedieš rovno k svojmu priateľovi-“
„Severus-“ začal Remus, ale Snape nedbal.
„Znova a znova som riaditeľovi opakoval, že si pomáhal dostať sa do hradu svojmu starému priateľovi Blackovi, Lupin, a tu je dôkaz,“ povedal Snape a oči sa mu fanaticky leskli, „Bude zaujímavé sledovať, ako to vezme Dumbledore... bol pevne presvedčený o tom, že si neškodný, vieš, Lupin... krotký vlkolak-“
„Severus, robíš chybu,“ povedal Remus naliehavo, „Nepočul si všetko, môžem to vysvetliť, Sirius nezradil Potterovcov-“
Snape sa zlomyseľne zasmial, „Ach, vidím. Domnievam sa, že táto ´kopa´ čarodejníka je potom naozaj Pettigrew.“
Remus zmätene prikývol a Snape pokračoval v tichom syčaní, „V minulosti Black možno pre Temného pána nepracoval, ale teraz áno a zaslúži si vrátiť sa späť do Azkabanu.“
Remus sa zamračil, otočil sa a pozrel na Siriusa, ktorý výrazne zbledol. Zdá sa, že Sirius ešte Remusovi nepovedal, že sa stal Smrťožrútom.
Ale Orion mal toho už dosť. Pokojne vystúpil z tieňa, prútik namieril na Snapea a zvolal, „Accio prútiky!“
Remusov a Siriusov prútik k nemu prileteli zo Snapeovej ruky a Orion ich rýchlo chytil a podal otcovi a Remusovi.
Snape sa naňho díval s vyvalenými očami, no potom ich zúžil a zavrčal, „A kto si ty, chlapče?“
Orion povytiahol obočie a odpovedal, „Príde mi dosť zaujímavé, že ste ochotný zajať svojho kolegu Smrťožrúta, Snape. Čo by na to povedal Temný pán? Nemyslím si, že budete schopný Temnému pánovi dlho klamať o svojej skutočnej lojalite, ak chodíte okolo a chytáte Smrťožrútov. Hoci, ak to musíte urobiť pre Dumbledorovu spokojnosť, môžete mu vziať tuto Pettigrewa.“
Snape nahnevane zasyčal, „Neviem, kto si, ty drzý spratok, ale urobíš dobre, ak mi nebudeš stáť v ceste.“
Orion sa uškrnul a povedal, „A vy urobíte dobre, ak nebudete ohrozovať tých, ktorých milujem. Nenechajte sa oklamať mojim vekom, dokázal by som vás poraziť bez toho, aby som sa zapotil.“
Snape sa zlomyseľne zasmial a Sirius sa priblížil k Orionovi a povedal, „Orion, dosť. Musíme to ukončiť-“
„Jediný spôsob, ako to skončíte,“ vyprskol Snape,“ Je cez môj prútik, ak sa nevzdáš.“
Sirius sa zúrivo otočil k Snapeovi, keď sa mraky posunuli a ich skupinka sa zrazu kúpala v mesačnom svetle.
Ozvalo sa strašné vrčanie a Orion sa obrátil k jeho zdroju. Zbadal trasúceho sa Remusa a okamžite pochopil, že elixír, ktorý mu niesol Snape bol Protivlkolačí elixír, a tiež povedal, že si ho dnes nevzal. Remus vybehol preč ešte predtým, než ho vypil. Remusova hlava sa predĺžila, tak ako jeho telo. Ramená sa zhrbili. Na tvári a na rukách, ktoré sa stočili do pazúrovitých láb mu začali viditeľne rásť vlasy.
Orion začul, ako ostatní zalapali po dychu a zovrel svoj prútik pevnejšie. Keď sa vlkolak pred nimi vztýčil a sklapol svoju dlhú čeľusť, Sirius po Orionovom boku zmizol. Transformoval sa. Skočil pred nich obrovský, čierny pes. Keď sa vlkolak vrhol dopredu smerom k nim, Tichošľap ho chytil za krk a pritiahol ho späť, preč od Oriona. Boli do seba zakliesnený, čeľusť k čeľuti a pazúrmi škriabali jeden druhého.
Orion sa presunul dopredu a vykríkol, „NIE!“ predtým, než ho Snape násilne schmatol za ramená a ťahal ho preč.
„PUSTITE MA, VY BLÁZON! MUSÍM MU POMÔCŤ!“ kričal Orion bezúšpenie bojujúci so Snapeovím pevním zovretím.
„Upokoj sa, dieťa! Musíme odís!“ vrčal Snape tiahnuc za sebou Oriona.
Orion sa obzrel okolo a zbadal, že Pettigrew sa premenil na potkana a pelášil preč, „Pettigrew! Uteká!“
„To je náš najmenší problém!“ zasyčal Snape.
Orion sa okolo seba zúfalo obzeral, ale Tichošľapa ani Námesačníka nevidel - vstúpili do lesa. Ale v diaľke mohol počuť žalostné kňučanie. To bol Tichošľap! Zo všetkých síl sa Snapeovi vzpieral, až sa mu podarilo vymaniť z jeho držania. Naštvane sa k nemu obrátil a keď zbadal, že Snape sa k nemu blíži, aby ho znova chytil, namieril naňho prútik a vyprskol, „Ani to neskúšajte! Teraz ma necháte ísť! Choďte späť do hradu!“
Snape zavrčal, „Musíš ísť so mnou, hlúpy chlapec!“
„NENECHÁM OTCA SAMÉHO TVÁROU V TVÁR VLKOLAKOVI A UŽ VÔBEC HO NENECHÁM ZOMRIEŤ!“ zreval Orion.
Snape vyvalil oči a potom sa zamračil, „Tvojho otca?“
„Áno, vy idiot,“ vrčal aj Orion, „A ani sa neodvažujte dúfať, že Temný pán sa o tom nedozvie!“
Snape prižmúril oči a urobil pohyb, aby vytiahol svoj prútik, ale predtým, než ten pohyb stihol dokončiť Orion zvolal, „Stupefy!“ Snape bol odhodený späť a v bezvedomí sa zvalil na zem.
Orion už nestrácal ani minútu a utekal tým smerom, odkiaľ počul prísť posledné zakňučanie. Zdalo sa mu, že beží celú večnosť a nemôže nikoho nájsť. Veľmi sa bál o otcov stav a šialene sa okolo seba rozhliadal, no nikoho nevidel.
Zrazu začul hlasné vrčanie, ktoré prišlo odniekiaľ z prava a otočil sa, aby čelil Námesačníkovi. Zhromaždil všetku svoju vnútornú mágiu ktorú mohol a zasyčal v parselčine, „Sssomnient ssserpensssortia!“ a z jeho prútika vystrelil malý had, ktorého vyčarovaj aj proti Krumovi a ten sa rýchlo odplazil až k Námesačníkovi a uhryzol ho.
Vlkolak okamžite spadol na zem v tvrdom spánku. Orion nevedel, ako dlho bude spať, keď vzal do úvahy, že je vlkolak, ale dúfal, že minimálne niekoľko hodín. Bežal ďalej a po chvíli pred sebou zbadal postavu ležiacu na zemi. Zastavil sa, keď ucítil ako sa nad ním rozlieha intenzívny chlad. Orion cítil svoj dych uväznený v hrudi. Chlad bol hlbší ako jeho koža. Bol vo vnútri jeho hrude, bol v jeho srdci... pozrel sa hore a zbadal najmenej stovku Dementorov, ktorí sa naňho dívali spod kapucní, ktoré ukrývali ich tváre. Rýchlo si kľakol vedľa svojho otca a hľadal pulz. Žil, hoci len tak tak. Boj s Námesačníkom mu odobral veľa energie. Opäť zacítil vo svojej hrudi chlad a vo svojej mysli niečo počul...
Niekto kričal, kričal vo vnútri jeho hlavy... žena...
„Nie Harryho, Harryho nie, prosím, Harryho nie!“
„Ustúp, hlúpe dievča... ustúp, hneď...“
„Nie Harryho, prosím nie, vezmi si mňa, zabi mňa namiesto-“
Orion omámene zalapal po dychu, keď sa zastavil a poobzeral, a zbadal Dementorov skláňajúcich sa k jeho otcovi vysávajúc z neho biele, priesvitné spomienky, zatiaľ čo sa jeho telo vyklenuzo nad zemou. Orion cítil Dementorov blížiacich sa k nemu a horúčkovito hľadal vo svojej mysli zaklínadlo, o ktorom čítal... zaklínadlo, ktoré svedomito čítal dookol, až kým sa ho nenaučil naspamäť vediac, že v budúcnosti by mohlo byť užitočné... ale nedokázal myslieť jasne... bol unavený... taký unavený... ako znelo?... aké bolo to zaklínadlo... dve slová... Áno! Zrazu si na to spomenul! Zatvoril oči a v duchu sa sústredil, ignorujúc svoje okolie. Hľadal spomienku, najšťastnejšiu... keď sa dozvedel, že je Siriusov syn... Sirius ho objal a plakal mu na pleci... cítil, ako sa mu do celého tela šíri teplo a ďalej sa zameriaval na svoju spomienku. Úplne sa ňou nechal pohltiť. Potom otvoril oči, zodvihol prútik a zakričal, „Expecto Patronum!“
Z jeho prútika vystrelili dva čisto biele hmotné tvary a on uchvátene sledoval, ako krásny Fénix a nádherný, veľkolepý Bazilisk odháňajú preč Dementorov, ktorí spanikárili. Užasnuto sa pozrel na svoj prútik a zašepkal, „Život a smrť...“
Orion sa doplazil k otcovi a položil si hlavu na jeho hruď. Od úľavy si vydýchol, keď začul Siriusov slabý tlkot srdca. Začínl byť veľmi ospalý... cítil sa tak unavene... tak vyčerpane... keby si len mohol chvíľku pospať... len malú chvíľku... Potom mal Orion pocit, akoby naňho niekto hodil teplú prikrývku a pomaly otvoril oči. Videl svojho strieborného Baziliska, ako sa omotal okolo jeho tela Fénix nad ním roztiahol krídla, vytvárajúc tak preňho akýsi ochranný štít. Vyžarovali toľko svetla a tepla. Unavene sa na nich usmial.
Zrazu začul na zem dopadať kroky a blížiacich sa ľudí. S veľkým úsilím sa posadil a jednou rukou objal otca, zatiaľ čo do druhej vzal prútik. Cítil sa byť unavený a vyčerpaný. Všetko sa to udialo v ten istý deň, niekoľko hodín bojoval v Turnajy duelantov a potom prišiel na pomoc svojmu otcovi. Nevedel, koľko toho ešte dokáže vydržať. Patronusi boli stále s ním a náhle cítil, ako sa vďaka ich prítomnosti jeho mágia obnovuje a vďačne sa na nich usmial. Nebol si istý, ako to jeho mágia robí, no bol za to vďačný. Zbadal Snapea prichádzajúceho spomedzi stromov, nasledovaného starým čarodejníkom s bielou bradou a otrasne fialovým habitom. Orion v ňom spoznal Dumbledora. Za nimi kráčalo päť čarodejníkov v hladkých, červených habitoch a podľa ich oblečenia Orion usúdil, že sú to Aurori. Všimol si, že Dumbledorovi sa rozšírili oči, keď ho zbadal a jeho Patronusi sa okamžite rozplynuli.
Predtým, než sa Orion hoci len pohol, jeden z Aurorov zvolal „Expelliarmus!“ a prútik mu vyletel z ruky. Orion sa roztrasene postavil pred svojho otca, ktorý bol stále v bezvedomí a civel na nich.
Dumbledore urobil krok dopredu a jemne prehovoril, „Môj Drahý chlapče, dovoľ nám vziať ťa na ošetrovňu. Vyzeráš vyčerpane.“
Orion sa ironicky usmial a odpovedal, „A čo môj otec?“
„O tvojho otca sa postarajú Aurori,“ povedal ticho Dumbledore.
Ach, tak Snape už informoval Dumbledora o tom, že Sirius je jeho otec. Vedel tiež Dumbledore, že tu bol Pettigrew? Že Sirius bol nevinný a nespáchal činy, z ktorých bol obvinený?
Orion vyklenul obočie a povedal, „Prečo by si ho mali vziať Aurori, keď je nevinný?“
„Má Temné znamenie, je mi ľúto, že ti to hovorím, ale nie je nevinný,“ povedal Dumbledore a smutne krútil hlavou.
Orion zúrivo zreval, „JE NEVINNÝ OHĽADNE ZLOČINOV, ZA KTORÉ BOL ODSÚDENÝ! A VY TO VIETE! NEUROBIL NIČ PROTIZÁKONNÉ!“
Dumbledore sa naňho ľahostajne díval a ticho odpovedal, „Napriek tomu, teraz je Smrťožrútom.“
„TO Z NEHO NEROBÍ KRIMINÁLNIKA!“ jačal Orion.
Ošumelo vyzerajúci Auror vystúpil dopredu a odsekol, „Dosť! My vezmeme Blacka a ty ostaneš stáť stranou, chlapče, ak vieš, čo je pre teba dobré.“
Než stačil Orion odpovedať, druhý Auror vyčaroval okolo jeho zápästí pevné lano, ďalší ho jednou rukou pevne schmatol za krk a druhú ruku použil aby si primkol Orionovo telo k hrudi. Orion sa mu zlostne vzpieral, ale bolo to zbytočné; jeho telo bolo príliš unavené a nemal dosť energie.
Ostatní Aurori pristúpili k Siriusovi, na zápästia a členky mu vyčarovali kúzelné putá a použili „Levicorpus“ aby ho zo sebou mohli vziať.
„NECHAJTE HO NA POKOJI! JE NEVINNÝ,“ kričal Orion eše stále bojujúci pori Aurorovi, ktorý ho držal, „NEDOTÝKAJTE SA HO!“
Dumbledore mu smutne povedal, „Drahý chlapče, je mi to veľmi ľúto. Ale je to nevyhnutné; tvoj otec je Smrťožrút.“
Orion naňho zavrčal, no jeho pozornosť upútali Aurori tlačiaci prenášadlo do Siriusovej bezvládnej ruky. Zmizol.
„NIE! PRIVEĎTE HO SPÄŤ!“ jačal Orion. Nečakal, že použijú prenášadlo! Myslel si, že ho vezmú preč pomocou kúzla Levicorpus! Plánoval konať v správny čas a vziať Siriusa so sebou, ale teraz nemohol! Upadol do zúfalstva a oprel sa o Aurora, ktorý ho držal. Ten mu uvoľnil krk a chytil ho popod ruky, aby ho mohol lepšie držať.
Orion vedel, že je to buď teraz, alebo nikdy. Videl svoj prútik, ktorý ležal na zemi o pár metrov ďalej. Ostali tu len Snape s Dumbledorom, ktorí si medzi sebou niečo ticho šepkali, a tiež Auror, korý ho podopieral. Zavrel oči a zameral sa na svoje magické jadro. Bol vyčerpaný, ale mágia v ňom vyzerala že žije, ako keby ju jeho vlastná potreba nútila rásť a krúžiť; aby nesklamala svojho majiteľa a pána. Sústredil sa na tenký prameň mágie, ktorý mysľou vybral zo svojho magického jadra a nasmeroval ho do rúk. Keď cítil mágiu koncentrovanú vo svojich dlaniach, otvoril oči a vrhol neverbálne kúzlo, ktoré odstránilo povrazy okolo zápästí. Keď sa obrátili v prach a zmizli vo vetre, spokojne sa usmial. Auror si nič nevšimol a Orion rýchlo vrhol „Petrificus Totalus!“ okamžite nasledované kúzlom „Accio prútik!“
Auror padol na zem ako tuhá doska a Snape s Dumbledorom sa k nemu otočili s očami rozšírenými od prekvapenia. Orion nestrácal ani sekundu, namieril na nich prútik a vrhol temné kúzlo, po ktorom oboch obalila čierna hustá bublina, z vnútra ktorej nedokázali nič vidieť. Keď si už bol istý, že neuvidia jeho transformáciu, premenil sa na orla a letel smerom k hradu. Let sa zdal byť nekonečne dlhý, ale nakoniec doletel až k vstupnej bráne Rokfortu a premenil sa späť na človeka. Rýchlo bežal krížom cez vstupnú halu a zúfalo hľadal cestu k žalárom.
Orion začul inekoho vykríknuť, „Hej, ty tam! Čo tu robíš tak neskoro v noci? Už je dávno po večierke!“
Orion sa otočil a stál tvárou v tvár vysokému, chudému, ryšavému chlapcovi s prefektským odznakom. Namieril naňho prútik a zavrčal, „Kadiaľ sa ide do žalárov?“
Chlapec nafúkane odpovedal, „Pozri sa, som Prefekt a ty so mnou takto hovoriť nemôžeš-“
„Drž hubu!“ odsekol Orion, „Povedz mi, ako sa dostanem do žalárov, alebo ťa doriadim tak, že ťa nespoznajú ani vlastní rodičia!“
Percy Weasley sa na chlapca pred sebou zamračil, ale keďže to bol praktický čarodejník, chladne odpovedal, „Choď rovno a potom odboč vpravo. Tam zbadáš schody vedúce dole. Nimi sa dostaneš do žalárov.“
„Ďakujem,“ povedal Orion predtým, než sa rozbehol preč. Keď sa dostal do žalárov, ledva chytal dych a mal pocit, že nohy ho neponesú už ani pár metrov.
Zastavil sa, keď zbadal obrovský portrét Salazara Slizolina. Toto bol portrét, ktorý strážil slizolinskú fakultu, ako mu písal Draco! Portrét vraj nikdy neprehovoril, jednoducho ste museli povedať heslo a on by vám umožnil vstúpiť. Ale Orion heslo nepoznal! Ticho sledoval portrét, ktorý sa naňho len zlomyseľne díval. Orion sa rozhodol skúsiť to a zasyčal v haďom jazyku, „Nechaj ma vssstúpiť.“
Slizolinovi na portréte sa mierne rozšírili oči a zasyčal späť, „Kto sssi, chlapče? Nikdy sssom ťa tu nevidel.“
Orion mu venoval prenikavý pohľad a zúfalo odpovedal, „Len ma nechaj vojsssť! Je to naliehavé!“
Ale portrét nevyzeral akoby sa niekam ponáhľal a zvedavo sa spýtal, „Sssi môj dedič? Myssslel sssom sssi, že ossstal len jeden.“
Orion prepadal zúfalstvu; mohli sa každú chvíľu vrátiť a Sirius bol iste odvedený rovno do Azkabanu; musel konať rýchlo! Pozrel sa na portrét a odpoveď už skoro kričal, „Nie, nie sssom! Len ma nechaj vojsssť! Musssím sa tam dossstať okamžite!“
Slizolinov portrét si ho pozorne prezrel a potom prikývol. Odklopil sa smerom dopredu a Orion rýchlo vošiel dnu. Začul ešte, ako naňho Salazar Slizolin syčí, „Ty sssi môj de-“
Orion ho nevnímal a hneď, keď vstúpil do spoločenskej miestnosti, zvreskol, „DRACO! DRACO! POĎ VON PROSÍM!“
Po chvíli začul z boku nejaký pohyb a zbadal Blaisa Zabiniho a Draca Malfoya vychádzajúcich z dverí po jeho pravej strane. Oblečené mali svoje hodvábne pyžamá a neveriacky naňho civeli. Obaja pomerne dosť vyrástli, odkedy ich Orion videl naposledy.
Draco zalapal po dychu, „Pri Merlinovej brade, Orion, čo tu robíš?“
Orion ho naliehavo schmatol za ruku a spýtal sa ho, „Ešte stále máš prenášadlo, ktoré ťa vezme priamo na Malfoy Manor?“
Draco zmätene prikývol a Orion prosebne prehovoril, „Potom mi ho, prosím ťa, musíš dať!“
Keď videl, že Draco sa chystá hádať, pevnejšie mu zovrel ruku a zúfalo vykríkol, „Teraz ti o tom nemôžem povedať viac, všetko ti poviem neskôr. Ale musíš mi pomôcť! Potrebujem sa okamžite stretnúť s tvojím otcom! On je jediný, kto mi môže pomôcť. Prosím, Draco!“
„Dobre, počkaj tu, prinesiem ho. Ale povedz otcovi, že to nie je moja chyba a že si ma k tomu donútil!“ povedal Draco keď sa otočil a zmizol za dverami jeho spálne.
Orion pobavene zavrtel hlavou a unavene klesol na jeden z kožených gaučov. Blaise ho mlčky pozoroval a on mu bol za to vďačný. Nemal chuť sa s nikým zhovárať.
O pár okamihov sa vrátil Draco s malou, krásne vytvarovanou figúrkou draka. Orion zamrmlal, „Ty a tvoji draci...“
„Hej! Robím ti láskavosť!“ rozhorčene sa ozval Draco.
Orion sa naňho unavene usmial a ticho povedal, „Ja viem, a ďakujem ti za to.“ Potom naliehavo dodal, „Nesmieš o tomto nikomu povedať! A už vôbec nie Snapeovi alebo Dumbledorovi! Nevidel si ma! Sľúb mi to!“
Draco sa zamračil, ale prikývol. Blaise spravil to isté.
Orion schmatol figúrku a čoskoro pocítil, ako sa všetko okolo neho roztočilo a rozmazalo.