10. relekvie
22. 2. 2012
Nasledujúci týždeň dostal Orion list od Siriusa a Draca. Sirius nemal žiadne veľké novinky, snáď len, že portrét Phineasa Nigellusa špehuje dianie v Dumbledorovej pracovni a oznámil, že ten starý muž sa ešte stále nevzdal hľadania Harryho Pottera, hoci niektorí učitelia vyjadrili svoje presvedčenie, že by chlapec mohol byť už mŕtvy.
Dracov list bol veľmi zaujímavý a veselý. Chudák Draco, byť zatvorený v škole svetlých čarodejníkov a stále nariekal, aké predsudky majú profesori voči študentom, ktorí pochádzajú z temných rodín a ako ostatné fakulty opovrhujú tou slizolinskou. Donekonečna sa sťažoval na dievča z muklovskej rodiny - Grangerová toto, Grangerová tamto. Má malú moc, ale je to strašná knihomoľka. Draco povedal, že to dievča je extrémne nepríjemné a vždy predvádza svoje vedomosti, no vraj si je istý, že v reálnom duely, kde ide o skutočnú silu by bola na nič. Podľa Draca sú ňou všetci učitelia nadšení, pretože je symbolom hodnôt muklorodených a ignorujú Draca, hoci je na hodinách rovnako dobrý.
Draco bol tiež naštvaný, pretože ich profesor Obrany proti Čiernej mágii bol úplne neschopný. Povedal, že Quirrell je čarodejník, ktorý nosí smiešny turban, bojí sa vlastného tieňa a na jeho hodinách sa neučia nič užitočné. Pokračoval vysvetľovaním, že jediným učiteľom, ktorý ich uprednostňuje, je Severus Snape, Dracov krstný otec. Draco o ňom nevedel nič, len to, že počas prvej vojny bol Smrťožrútom a neskôr, počas svojho súdu bol s Dumbledorovou podporou vyhlásený za nevinného. To bola časť, ktorá Oriona zaujímala najviac. Snapea nevidel na žiadnom zhromaždení čistokrvných a bol si istý, že to nie je priezvisko čistokrvnej rodiny. Bol teda Snape polovičnej krvi, alebo predsa len čistokrvný? Bol stále lojálny temnej strane, alebo sa cítil zaviazaný Dumbledorovi a prešiel na druhú stranu? Podľa Draca bol vynikajúcim Majstrom Elixírov, takže by bolo výhodné mať ho na svojej strane. Spomenul si, ako mu Sirius rozprával o Srabusovi Snapeovi (použijem český výraz, pretože Ufňukanec Snape sa tu ozaj nehodí) a o tom, ako si z neho Záškodníci robili žarty. Bolo mu ľúto toho čarodejníka, lebo vedel, že Sirius a James Potter k nemu boli veľmi krutí. Tiež si spomenul, ako mu Sirius povedal niečo tom, že Lily bola jeho kamarátka až dovtedy, kým ju nenazval humusáčkou, keď sa ho pred nimi zastala. Po tomto sa k nemu však obrátila chrbtom - na Siriusove veľké potešenie. Požiadal Draca o viac informácií o Snapeovi a jeho skutočnej oddanosti a tiež mu napísal niečo o svojich základných predmetoch a ostatných študentoch.
Draco tiež vyzeral, že vedie osobnú vendetu proti Weaslemu, čo sa mu zdalo úplne vtipné. Weasleyovci boli chudobnou rodinou, ktorá bola zjavne zaujatá proti Čiernej mágii a pomerne úzkoprsá. Draco mal smolu, že mal jedného Weasleyho v ročníku. Tiež vyjadril sklamanie, že sa Harry Potter doteraz neukázal. Písal, že väčšina detí čakala na príchod chlapca, ale neboli tam o ňom žiadne známky. Dumbledore ani nevyzeral byť zaujatý, no Draco si myslel, že celé je to nejaké čudné. Keď si to Orion prečítal, musel sa usmiať. Ak Draco zistí Orionovu pravú identitu, dostane obrovský záchvat hnevu.
Nasledujúcich niekoľko mesiacov ubehlo rýchlo a Oriona si obľúbili všetci učitelia, s výnimkou elixírov, kde si Kragen vzal ako svojho chránenca Calypso. Orionove obľúbené predmety boli Čierna mágia, Tvorenie kúzel, Rituály krvi a Transfigurácia. Tom mu pomohol so Starovekými runami a Aritmanciou a v súčasnej dobe bol na hodinách Tvorby kúzel najlepší. Tom bol fascinovaný, keď mu Orion rozprával o svojich predmetoch. Ten sa zase dozvedel, že Tom chodil na Rokfort, a že sa tam nenaučil o Čiernej mágii takmer nič, preto sa musel učiť sám. Orion rýchlo zistil, že mladý čarodejník bol skvelý. Keď po nociach študoval, vždy držal medailón otvorený a Tom všetko rozširoval na oblasti, ktoré neboli uvedené v knihách. Bol by z neho vynikajúci učiteľ. Tom napádal Orionove myšlienky a ten miloval diskusie s ním. Stále sa hádali o muklorodených, o mukloch a o tom, ako byť dobrým vodcom, ale nakoniec obaja priznali, že každý z nich má platné argumenty. Našťastie Tom sa už Orionovi nevysmieval pre jeho ambície stať sa silným čarodejníkom rovnajúcim sa Temnému pánovi.
Do Vianočných prázdnin chýbalo už len pár dní a Orion mal ešte stále zopár nevyriešených vecí. Skúmal všetky druhy rituálov, ktoré na sebe mohol použiť Voldemort, a ktoré by spôsobili, že jeho telo sa po zasiahnutí smrtiacou Avada Kedavrou zmenlo na popol, no nenašiel nič presvedčivé. Stále tiež nevedel, aký druh magického objektu bol ten medailón a netušil, ako sa pozrieť na dvoch duchov z Komnaty šepkajúcich hlasov. Rozmýšľal, že na svoj výskum použije učebnice Nekromancie - možno sa mu tak podarí nájsť ... rituál, ktorý by mu mohol pomôcť, ale zistil, že tieto knihy sú prísne strážené Vulcanovom Vagnarovom. Čarodejník mu odmietol jednu požičať. Vraj keď bude mať dosť sily, všetko o tom sa dozvie v šiestom ročníku. Ale Orion sa nenechal odradiť; rozhodol sa prehľadať celý hrad a nájsť všetky symboly, značky alebo nejaké znamenia.
Práve vyrazil von zo spoločenskej miestnosti na jednu z neskorých večerných prechádzok okolo hradu, kde hľadal stopy, keď ho za ruku chytil Lezander. „A kamže to ideš? Mizneš už niekoľko večerov v týždni,“ povedal a naklonil hlavu na stranu. „Máš malé stretnutie pri mesačnom svetle s Calypso?“ uškŕňal sa.
Orion sa zasmial, „Nie, žiadne také šťastie,“ povedal a žmurkol, „práve som sa chcel prejsť okolo hradu.“
Lezander sa naňho usmial, „no tak, Ori. Musíš niečo hľadať.“
„Možno,“ odpovedal Orion s úškľabkom.
„Tak fajn, nehovor,“ usmial sa Lezander. „Nevadila by ti spoločnosť?“
Orion nad tým pouvažoval, „budem rád, ak pôjdeš, možno prídeš na niečo, na čo ja nemôžem.“
A s tým vyrazili. „Čo vlastne hľadáme?“ spýtal sa so zvedavosťou Lezander. „Nechcem vyzvedať, len sa pýtam aby som ti to pomohol nájsť.“
Orion vzdychol a prehrabol si rukou vlasy, „No, presne neviem, ale asi nejakú stopu. Možno skrytú komnatu. Alebo neznámu cestu.“
Lezander prikývol a pokračovali ďalej krížom cez hrad. Bolo takmer pol deviatej a hrad bol prakticky prázdny, pretože väčšina študentov ostala vo svojich spoločenských miestnostiach. Prešli zákrutou a namierili si to do časti hradu, ktorá bola len málo používaná.
Orion pozoroval Lezandera - naozaj sa veľmi zblížili a mohol povedať, že on a Calypso sú jeho dvaja najlepší priatelia. Aj ostatných mal veľmi rád, ale nemal pocit spriaznenosti, ako cítil pri tých dvoch. Lezander rýchlo zistil, že Orion je Parselan a vždy sedel na jeho posteli počúvajúc, ako sa rozpráva so Sylvanou. Keď sa ho Orion spýtal, prečo to rád počúva, Lezander jednoducho povedal, že je to krásne, ako pieseň šepkaná do ucha. Orion len zavrtel hlavou. Zvykli len tak vylihovať na posteli, zatiaľ čo Orion hladil Sylvanu a rozprávali sa o tom, čo chcú robiť v budúcnosti. Orion zistil, že Lezander je synom Pána upírov klanu Zraven a na svoju pozíciu v budúcnosti bol školený. Na druhej strane, on povedal Lezanderovi o svojej túžbe stať sa v budúcnosti silným temným čarodejníkom, ktorý prispeje k ukončeniu represií proti Čiernej mágii a temným, čistokrvným rodinám.
Orion sa k nemu otočil, „pamätáš, čo som ti povedal minulú noc? O tom, ako som si myslel, že Temný pán sa skoro vráti a ako mu chcem pomôcť,“ Lezander pokýval hlavou. „No, neodpovedal si, keď som sa ťa spýtal, či by ho váš klan podporil. Nemáte ho radi?“ spýtal sa Orion.
Lezander sa pozrel Orionovi do očí, „My zvyčajne ostávame neutrálny, čo sa týka záležitostí čarodejníkov. Keby sme niekedy do vojny zasiahli, opäť by to na nás upozornilo a tomu chceme pre našu vlastnú bezpečnosť zabrániť.“
„Áno, dobre, ale ako budete požadovať svoju slobodu, keď s tým nič neurobíte? Chápem, že je potrebné udržať to od seba v čase mieru, ale nemali by ste za svoje práva bojovať? Byť schopní žiť s čarodejníkmi v otvorenosti a bez strachu,“ spýtal sa Orion.
Lezander sa zamyslene zamračil a potom odpovedal, „Problém je, že ani svetlí ani temní čarodejníci nám neponúkli dobrý obchod. Svetlí čarodejníci majú voči nám väčšinou predsudky a považujú nás za nemysliace, krv sajúce monštrá a temná strana nás len skúšala využiť ako vraždiace stroje bez toho, aby toho na oplátku ponúkla dosť.“
„Ale v priebehu prvého Voldemortovho vzostupu, nepokúsil sa s vami uzavrieť spojenectvo? Viem, že mal podporu obrov a tiež sa pokúšal získať na svoju stranu vlkolakov, tak som si predstavoval, že aj k vášmu klanu sa snažil priblížiť s nejakou ponukou,“ povedal Orion.
Lezander prikývol, „on to urobil. Ponúkol nám rovnaké práva ako majú čarodejníci, ale na oplátku toho pýtal priveľa.“
Orion ho prebodol pohľadom, „O čo žiadal?“
„No, ako obvykle, aby sme bojovali po boku jeho Smrťožrútov a podobne. Upíri majú veľmi rýchle reflexy, ako si si už možno všimol,“ povedal Lezander s úškrnom. Orion sa len zlostne nafúkol. Kedykoľvek sa mu Lezander posmieval a Orion urobil nejaký pohyb, aby mu to fyzicky oplatil, upír sa vždy vyhol jeho priateľským pohlavkom a ľahko zovrel Orionove ruky. „Tiež sme imúnni voči niektorým kliatbám a len ťažko nás niekto zraní, preto sme výborní bojovníci. Ale táto žiadosť nebola problémom. Chcel niečo, čo by sme mu nikdy nedali; niečo, čoho hodnota je príliš veľká.“
„No tak, čo od vás žiadal?“ pýtal sa Orion vzrušene.
Lezander sa naňho chvíľu v tichosti díval, „chcel Pánovu krv.“
Orion naklonil hlavu na stranu, „krv tvojho otca? Prečo?“
„Pamätáš sa na jednu hodinu Rituálov krvi, keď nám profesor Helgard vysvetľoval rituály na získanie schopností magických stvorení?“ Orion prikývol a Lezander pokračoval: „No, ak by si niekedy urobil rituál s upíriou krvou, a to najmä s krvou Pána, predĺžil by si svoj život o stáročia a starol by si veľmi pomaly. Tvoje telo by bolo imúnne voči chorobám, zranenia by sa ti vyliečili rýchlejšie a tvoja moc by vzrástla.“
Orion bol užasnutý, „On žiadal tvojho otca o krv, aby mohol previesť rituál?“
Lezander sa zasmial, „Nie len to, krv by sme mu nedali, ani keby mu šlo len o rituál. Ale chcel od môjho otca, aby mu dal svoju krv prirodzeným spôsobom.“
„Čo myslíš tým, prirodzeným spôsobom?“ spýtal sa zamračene Orion.
„Pre dokonalý prenos upírskej krvi z upíra na čarodejníka, sa musí najprv upír napiť krvi čarodejníka a potom nakŕmiť čarodejníka svojou krvou. To čarodejníka na upíra nezmení, len mu dá našu životnosť a ostatné vlastnosti, ktoré som spomenul. Ak chceme niekoho premeniť na upíra, čo sme mimochodom neurobili už celé tisícročia, musí upír dotyčného vysať takmer na smrť a potom ho napojiť vlastnou krvou. Temný pán chcel tú prvú možnosť, kde by ho strata krvi len trochu vyčerpala a potom by mu bola daná upírska krv od môjho otca. Ale nikdy sme to ne-upírovi nespravili, pretože ten proces vytvára medzi upírom a druhou osobou puto. Je to niečo ako párenie. Zvyčajne to robievame, keď si vyberieme iného upíra ako životného partnera. A samozrejme, môj otec to urobil s mojou matkou. Ale aj tak, mohol by to urobiť s ešte niekým ďalším, ak by si naozaj prial. No náš klan má pravidlo, podľa ktorého sa nikdy nesmieš spáriť s ne-upírom. A môj otec by Temnému pánovi takú moc nikdy nezveril,“ vysvetlil Lezander.
„Wow, to je fascinujúce. Nikdy som nevedel, že to môžete urobiť. Dáva zmysel, že Temný pán od vás žiadal tú krv, bol by potom prakticky nesmrteľný a nezničiteľný,“ povedal Orion.
„Áno, presne tak. A my sme nechceli vytvoriť niekoho tak silného. Už aj tak bol extrémne mocný, predstav si, že by podstúpil prenos. Nič nás neuistilo, že by sa potom neobrátil proti nám. Tak sme nemohli súhlasiť s dohodou a Temný pán bol ohľadne svojej požiadavky neústupný. Preto bol nakoniec odmietnutý,“ povedal Lezander.
„Nebol aj napriek odmietnutiu vytrvalý?“ spýtal sa Orion.
Lezander sa zlomyseľne uškrnul, „ó, áno. Otec mi povedal, že Temný pán mu začal ponúkať všetko možné, keď videl, že otec nesúhlasil. Posielal svojich vyslancov so stále lepšími ponukami, až kým mu otec nedal najavo, že je to zbytočné. Ale Temný pán sa na nás zaútočiť neodvážil.“
Chvíľu len ticho kráčali. „Hmm, myslím, že sme sa stratili,“ povedal Orion a obzeral sa dookola. Túto časť hradu nepoznal. Pozrel sa na Lezandera, ktorý mal zase pohľad upretý na jednu zo stien chodby, na ktorej sa práve nachádzali.
Lezander zodvihol ruku a prstom ukázal dopredu, „je to stopa, ktorú hľadáš?“
Orion nasledoval jeho prst a videl, že ukazuje na roh zahalený v tieni. Nedokázal vidieť nič. Pohol sa smerom k stene a zdvihnutím prútika použil Lumos. Cítil, že Lezander stojí vedľa neho. Bolo to tam. No, nevedel, či to je to, čo hľadal, ale niečo to určite bolo. Tam na stene bol malý znak vyrytý do kameňa. Bol to kruh vpísaný v trojuholníka so zvislou čiarou prechádzajúcou cez stred. „Nikdy predtým som tento symbol nevidel,“ zašepkal Orion.
„Ja tiež nie,“ odpovedal Lezander. „Čo si myslíš, že to je?“
„No, neviem, ale zdá sa, že to bolo vytvorené niekým, možno jedným zo študentov?“ povedal Orion.
Lezander prešiel prstom po značke. „Je to staré. Pozri sa, ako to je vyryté. Rohy sú čierne, akoby to bolo vytvorené pred mnohými desaťročiami.“
Orion prikývol, „Áno, máš pravdu. Lez, použi Lumos. Skúsim nejaké kúzla, ktoré by nám o tom mohli povedať viac.“
Lezander prikývol a prútikom vyčaroval svetlo, zatiaľ čo Orion mieril svojim prútikom na stenu a povedal Revelatio. Nič sa nestalo. Orion skúsil ešte ďalšie kúzla, ale žiadne im nedalo informácie o veku znaku, autorovi, a ani neodhalilo za stenou tajnú komnatu. Orion si frustrovane povzdychol, „no, ani to neotvára tajné dvere. Budem sa na to musieť pozrieť v knižnici, či o tom v jednej z kníh nenájdem nejakú zmienku.“
Vrátili sa do svojich izieb a Orion okolo postele zatiahol závesy opatrené Silenciom. Potom otvoril medailón.
„No ahoj Orion,“ povedal Tom priateľsky, „ako to šlo s esejou na Aritmancii?“
„Dobre, dobre, mám vynikajúci,“ povedal Orion prezieravo, „musím sa ťa na niečo spýtať.“ Vytiahol kúsok pergamenu, kde nakreslil znak, ktorý videl.
Tom ho zvedavo pozoroval. Orion chytil pergamen a ukázal Tomovi, „poznáš ten symbol?“ spýtal sa.
Tom sa pozrel na pergamen a potom svoje tmavomodré oči obrátil k Orionovi, „kde si to videl?“
„Na jednej zo školských stien,“ povedal Orion nadšene, „spoznal si to. Čo to je?“
Tom pokojne odpovedal, „bol to Grindelwaldov znak.“
Orion sa zamračil, „no, študoval tu, takže to mohol na tú stenu vyryť sám. Ale čo to predstavuje?“
Tom sa zamyslel, „nemyslím si, že niečo predstavuje. Je to len znak, ktorý si zvolil.“
Orion sa zamračil. To predsa nedáva zmysel. Prečo by si Grindelwald vybral symbol, ktorý nepredstavuje nič preňho významné? Ľudia si zvyčajne vyberali symboly, ktoré zastupovali ich túžby a ciele, a to nie len znakom, ktorý vytvorila ich fantázia. Ale Tom sa zdal byť úprimný, keď hovoril, že nevie.
Konečne nastal deň Vianočných prázdnin. Orion sa chystal stráviť sviatky na Black Manor so Siriusom a potom na Dracovo dlhé naliehanie jeden deň v Anglicku na Malfoy Manor.
Loďou sa dostali Orion a jeho priatelia do Saint Petersburgu. Zbadal Siriusa, ktorý naňho netrpezlivo čakal, tak sa rozlúčil s priateľmi a vybral sa smerom k nemu.
Keď ho Sirius zbadal, zoširoka sa usmial, „ahoj, šteňa. Vyrástol si,“ povedal objímajúc Oriona.
„Naozaj?“ prišla od Oriona tlmená odpoveď. „Som vyšší?“
Sirius sa zasmial, „Áno, trochu,“ povedal a postrapatil mu vlasy. „Netráp sa, pamätám si, že v tvojom veku som boltiež dosť nízky, ale potom som rýchlo vyrástol.“
Oboch ich premiestnil priamo do Vstupnej haly Black Manor a Orion sa šiel do izby vybaliť. Chvíľu na to vošiel Sirius.
„Orion, čo by si rád robil cez prázdniny?“ spýtal sa Sirius.
Orion si sadol na posteľ a premýšľal nad odpoveďou, „Neviem, Hocičo, čo budeš chcieť. Okrem dňa stráveného na Malfoy Manor nemám na pláne nič iné. Čo chceš robiť?“
Sirius sa cítil trochu nesvoj. „No, vieš, myslel som si že by sme možno mohli ísť do Godrickovej úžľabiny.“
Orion sa vystrel a intenzívne ho pozoroval. „Chceš vidieť mamin hrob?“ potichu sa spýtal. On sám nevedel, ako sa vlastne cíti. Keď uvidí jej hrob, bude to všetko reálnejšie. Nebol si istý, či to chce.
Sirius si povzdychol a posadil sa vedľa neho, „nepôjdeme, ak nechceš. Ja len ... nikdy som sa tam nevrátil. Nevidel som dom od tej noci a jej hrob som nevidel nikdy. Chcel som ísť sám, ale myslel som si, že by bolo pekné keby si šiel so mnou. Bol to tvoj prvý domov a ty by si mal poznať miesto s ňou spojené.“
Zdalo sa, že jeho otec to potrebuje uzavrieť a hoci nebol príliš nadšený s vyhliadky návštevy jej hrobu a bolesti, ktorá by to všetko sprevádzala, mal by dať svojmu otcovi nejakú podporu. S úsmevom sa otočil k Siriusovi. „Dobre, poďme,“ povedal, no potom sa zamračil. „Ale nebude to pre teba príliš nebezpečné? Ešte stále ťa hľadajú.“
Sirius sa uškrnul, „ale o veľkého čierneho psa sa nezaujímajú.“
„Zabudol som!“ povedal Orion veselo, „och, aj mne sa už skoro podarila kompletná premena!“
Sirius sa naňho prekvapene pozrel, „Fakt? To je ohromné!“
Orion hrdo pokýval hlavou, „Áno, mám telo, krídla a pazúry. Potrebujem už len transformovať hlavu. Ešte stále je to najbolestivejšia časť, ale dokážem si nechať narásť perie a bradu!“
„To je skvelé, malý zázrak,“ povedal usmievajúci sa Sirius, „keď budeš schopný kompletne sa transformovať, môžeme sa prebehnúť v lese. Teda ja sa prebehnem, ty budeš letieť. Uvidíme, kto je rýchlejší,“ povedal s úsmevom.
Orion sa naňho zaškeril, „čo vyhrám, až ťa porazím?“
Sirius sa krátko zasmial, „česť z porážky Veľkého Tichošľapa! Musím povedať, že ani Paroháč ma nedokázal poraziť, keď som mal svoj deň.“
Zvyšok dňa strávil Orion rozprávaním o prežitých dňoch v škole a o svojich priateľoch. Nemohol mu povedať o zvláštnych predmetoch, ktoré boli špeciálne len pre Hydry, ale povedal mu všetko o hodinách Čiernej mágie a ostatných základných predmetoch. Všimol si Siriusov ustaraný výraz, keď mu nadšene referoval, ako mu Romulus Rosier povedal, že nikdy nevidel také prirodzené nadanie na Čiernu mágiu v niekom tak mladom, ale neprikladal tomu príliš veľký význam. Vedel, že Sirius je, čo sa týka Čiernej mágie, ešte stále zdržanlivý, no čoskoro by si na to mal zvyknúť.
Nasledujúci deň sa Orion a Tichošľap preniesli Hop-Šup sieťou do kaviarne v Paríži, a odtiaľ do jedného podniku priamo v Godrickovej úžľabine. Rozhodli sa cestovať s prestupom, v prípade že by anglickí Aurori sledovali všetkých čarodejníkov prichádzajúcich do Anglicka Hop-šup sieťou. Orion nasledoval Tichošľapa von z podniku a zbadal, že Godrickova úžľabina je pomerne malá dedina celá pokrytá snehom. Vybral sa krížom cez námestie, keď začul Tichošľapa kňučať. Orion sa otočil, aby sa pozrel, na čo sa to díva a zastavil sa. Vojnový pamätník, ktorý stál v strede námestia sa premenil na sochu troch ľudí. Spoznal ich okamžite. Bol tam James Potter a jeho matka s dieťaťom, ktorým bol vlastne on sám, v náručí. Počúval Tichošľapove nariekanie a všimol si, ako položil svoje predné laby na sochu Lily. Nebol si istý, čo vlastne cítil. Mohlo by to byť opísané ako túžba zmiešaná s melanchóliou. Ale nakoniec z nej odtrhol zrak a priblížil sa k Tichošľapkovi. Jemne ho pohladil po srsti a do ucha zašepkal, „Oci, viem, že ťa to musí bolieť, ale ak nás niekto zbadá ako zízame na tú sochu, začne nás podozrievať.“ Ale Tichošľap nevyzeral, že by sa chystal nejako zareagovať, tak ho jemne postrkával smerom dopredu. Tichošľap stále nariekal, no aspoň sa už hýbal. Orion ho nasledoval smerom ku kostolu a otvoril mu bránu na cintorín.
Mohol vidieť veľkého, čierneho psa brodiaceho sa pred ním snehom a začal si všímať niektoré z náhrobkov, okolo ktorých prechádzali. Jeho oči zazreli starý kameň a Orion prekvapene zastal. „Nie, to predsa nemôže byť...“ zašepkal sám pre seba. Pristúpil bližšie k náhrobku a očistil ho od snehu. Bolo to tam, oči ho neklamali. Grindelwaldova značka, ktorá vyzerala byť staršia ako čas. Obkreslil ju prstami a pozrel sa na meno napísané pod ňou: Ignotus Peverell. Zamračil sa. Nikdy predtým o Peverellovcoch nepočul a nedávalo to ani žiaden zmysel. Prečo si Grindelwald zvolil za svoj symbol značku nejakého čarodejníka, ktorý žil už, ako sa zdá, pred dlhými stáročiami? Bol jeho potomkom? Ak nie, čím boli Peverellovci taký výnimoční, že si Grindelwald hrdo vybral ich symbol?
Z úvah ho vytrhol Tichošľap, keď vzal do papule Orionovu ruku a viedol ho dopredu. Nechal sa viesť až kým neprišli k dvom bielym, mramorovým náhrobkom. Posunul sa dopredu, aby mohol prečítať rytiny: James Potter, dátum narodenia 27. Marca 1960, dátum úmrtia 31. Októbra 1981; Lily Potterová, dátum narodenia 30 januára 1960, dátum úmrtia 31. Októbra 1981; a pod tým bol nápis: ´Posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, je smrť´.
Orion si kľakol vedľa Tichošľapka a pevne ho objal. Cítil, ako sa jeho otec trasie a tiež počul jeho nízke vzlyky. Orion už dlhšie nedokázal udržať slzy a tak ich nechal voľne stekať po tvári. Ticho plakal a spevnil zovretie okolo Tichošľapa. Teraz už chápal, že to potreboval vidieť a otvorene za ňou smútiť. Za čarodejnicou, ktorá mu toho toľko dala: možnosť žiť výmenou za vlastný život. Ešte pred pôrodom ho chcela ochrániť pred Smrťožrútmi, preto neprezradila jeho pravý pôvod. Čo by si o mne teraz pomyslela, keby vedela, že študujem Čiernu mágiu? Že som prijal svoje dedičstvo temnej krvi? Pochopila by to? Urobil by som jej obeť zbytočnou, keby som sa k nim pridal? Keby som podporoval jej vrahov? Mal pocit, akoby sa mu pod náporom protichodných pocitov trhalo srdce. Predtým si bol taký istý, že sa vybral správnou cestou. Všetko, na čom záležalo bolo zachovanie temnej mágie a temných rodín. Ale za akú cenu? Mal by zradiť ideály svojej matky? Učiní to jej smrť a obetu nezmyselnou?
Cítil, že Tichošľap mu olizuje slzy z tváre a otočil sa k nemu. V tých sivých očiach bolo toľko smútku a nekonečnej bolesti. Odpustí si niekedy? Dokáže odpustiť jemu, keď sa skutočne rozhodne podporiť Voldemorta? Nevedel, čo má robiť. To, v čom mal jasno predtým, bolo teraz otupené citovým zmätkom.
Vyčerpane vstal a obrátil sa chrbtom k náhrobku. Cítil sa byť neistý. Pustil sa pomedzi rady hrobov a čítal mená na nich. Spoznal mnoho priezvisk svetlých rodín. Zastavil sa a pohľadom sa vrátil k tmavému náhrobku pokrytému machom: Kendra Dumbledorová a jej dcéra Ariana. Znehybnel a rýchlo sa pozrel na dátumy. To musia byť Dumbledorovi príbuzní! Teta a sesternica? Alebo matka a sestra? Dievča zomrelo veľmi mladé. Čudné. Čarodejnícke deti zvyčajne nezomierajú mladé. Takmer na každú chorobu existuje elixír na jej vyliečenie.
Tichošľap Orionovi olízal ruku a Orion sa naňho pozrel. Cítil sa tak vyčerpane. Tichým, prosebným hlasom povedal, „chcem ísť preč, oci. Nechcem vidieť dom. Prosím, nenúť ma.“
Tichošľap prikývol, ešte raz mu olízal ruku a otočil sa smerom k bráne cintorína.
Túto noc Orion sťažka klesol na posteľ. Jeho myseľ bola teraz len neusporiadaným zmätkom mien, symbolov, sôch a náhrobkov. Potreboval sa s niekým porozprávať, ale Siriusovi o svojich pochybnostiach povedať nechcel, nerozumel by mu. Otvoril svoj medailón a ako zvyčajne si ho položil na hruď tak, aby si s Tomom videli do očí.
„Vyzeráš strašne,“ povedal Tom s úškrnom. „Priveľa vianočných osláv?“
Orion si povzdychol a unavene odpovedal, „nie tak celkom.“
Tom sa na jeho tón hlasu zamračil.
„Bol som navštíviť hrob svojej matky,“ povedal ticho Orion.
Tom vyzeral naštvane, „tvoj otec ťa vzal k jej hrobu cez vianočné sviatky? O čo mu ide, snaží sa pochovať všetky tvoje šťastné vianočné pocity?“
Orion sa naňho smutne usmial, „nemyslím, že to bol jeho zámer, ale trúfam si povedať, že sa mu to nevedomky podarilo. Nikdy tam nebol a chápem jeho potrebu vidieť jej hrob, ale nečakal som, že ma to tak vezme.“
Tom ho mlčky nútil pokračovať.
„Už som ti spomínal, že zomrela pri útoku Smrťožrútov?“ povedal Orion dívajúc sa Tomovi do očí.
„Aha, chápem,“ odpovedal stroho Tom, „a ty sa teraz cítiš previnilo, pretože si mal v pláne stať sa Voldemortovým nasledovníkom, no teraz si zažil tvrdý stret s minulosťou, ktorý ti pripomenul vraždu tvojej matky. Takže ich viníš z jej smrti a nechceš s nimi mať viac nič spoločné?“ povedal chladne.
Orion prižmúril oči, „no, je to prirodzený pocit, však? Očakávaš odo mňa, že sa budem tešiť s vedomím, že pôjdem proti jej vôli? Že sa pripojím k jej vrahom, po tom, čo sa pre mňa obetovala?“
„Bola čistokrvná čarodejnica z temnej rodiny, však? Prečo by si mal ísť proti jej vôli, keby si nasledoval Temného pána?“ spýtal sa pokojne Tom.
Orion sa zastavil, „pretože bola neutrálna. Síce pochádzala z temnej rodiny, ale priamo Temného pána nepodporovala. Nechcela pre mňa taký život.“
„Na tom, čo pre teba chcela nezáleží. Záleží na tom, čo chceš ty. Alebo všetky tie plány, o ktorých si mi hovoril - podpora Temného pána, ukončenie utláčania temných rodín - bola to všetko len fantázia malého chlapca?“ spýtal sa Tom tvrdo.
„Nie, nebola. Myslel som vážne každé slovo, ktoré som povedal,“ hovoril Orion a škrípal pri tom zubami, „ale nemôžem ignorovať fakt, že ju zabili!“
Tom sa mu posmieval, „áno, zabili. A to sa stalo aj mnohým iným na oboch stranách. Čo si myslíš, že je vojna? Exkurzia, kde sa obe strany navzájom medzi sebou naháňajú? Ľudia vo vojne zomierajú, je to prirodzené.“
Orion cítil, ako mu tečie po tvári slza a zašepkal, „ako môžeš byť taký bezcitný? Skutočne si myslíš, že dokážem jej smrť vnímať tak chladne? Ako len jednu z mnohých obetí vojny; jednu obeť pridanú k ďalším tisícom, bez mena a bez tváre?“
„Emócie ťa robia slabým,“ nahnevane vyprskol Tom, „ak chceš byť naozaj silným temným čarodejníkom hodným postavenia v radoch Temného pána, budeš sa musieť zbaviť tej svojej naivity. Budeš sa musieť cez to preniesť a neplakať nad každým malým úmrtím.“
Orion naštvane zreval, „ALE MY NEHOVORÍME O NEJAKOM MALOM ÚMRTÍ! HOVORÍME O SMRTI MOJEJ MATKY!“
„A to je niečo, čo musíš prekonať!“ odpovedal tiež nahnevaný Tom, „áno, bola zavraždená tvojou vlastnou stranou. Áno, nechcela, aby si sa stal Smrťožrútom. Áno, ak to urobíš, pôjdeš proti jej prianiam a ideálom. Ale nemôžeš mať oboje. Splniť svoje vlastné túžby a zároveň žiť podľa toho, čo pre teba chcela ona! Musíš si vybrať! Buď budeš bezcenným čarodejníkom, ktorý sa snaží žiť podľa jej plánov, alebo sa staneš veľkým temným čarodejníkom a splníš si tak svoje sny! Nemôžeš žiť svoj život tak, že sa budeš snažiť vyhovieť každému! Záleží len na tom, čo chceš ty sám!“
Orion sa zastavil. Áno, toto bolo jadro veci. Buď naplní svoje starostlivo pripravené plány a stane sa veľkým čarodejníkom, ktorým vedel, že má šancu sa stať a zmení tak čarodejnícky svet k lepšiemu. Alebo bude žiť podľa matkiných a Siriusových očakávaní, stane sa svetlým, alebo neutrálnym čarodejníkom, zatiaľ čo jeho Status quo ostane nezmenený. Ale to nemohol urobiť. Išiel by proti vlastnej krvi a mágii. Nikdy by nemohol sedieť so založenými rukami a pozerať sa, ako svetlí čarodejníci preberajú vládu nad čarodejníckym svetom.
Pri pohľade na Orionov zamyslený výraz Tom mierne pokračoval, „ak sa rozhodneš pokračovať vo svojich plánoch, budeš sa musieť nad jej smrť povzniesť. Nemôžeš sa sám obviňovať za to, že si vyberieš svoju vlastnú cestu, aj keď je opakom všetkého čomu verila. Som si istý, že by chcela aby si urobil vlastné rozhodnutia a bol najlepším, akým len môžeš byť.“
Orion prikývol, „Áno, máš pravdu,“ pozrel sa na Toma, „“Nemôžem si myslieť, že ju zrádzam. Nemôžem ísť proti svojej krvi a ideálom, hoci sa líšia od tých jej. Ona mi dala život a ja ho využijem na vytvorenie lepšieho sveta pre môj druh.“
Tom prikývol a v duchu sa usmial. Áno, ten chlapec pokračuje perfektne. Stále bol príliš súcitný, ale keď si veci premyslel, dokázal jednať s čistou hlavou. Tom sa rozhodol chlapcovi s jeho ambíciami pomôcť, pretože by mohol byť pre temnú stranu veľkým prínosom. A jednou z jeho priorít bolo otvoriť chlapcovi oči a pripraviť ho na realitu života. Orion musel byť tvrdý a potreboval mať nad svojimi emóciami dokonalú kontrolu. Slaboch medzi Smrťožrútmi dlho nevydrží a on chcel, aby chlapec uspel. Niekedy v ňom videl sám seba: brilantný, silný a ambiciózny. Orionovi chýbala len tvrdosť. Ale aj to bude.
Nasledujúce dni strávil Orion v Blackovskej knižnici, pokojne ignorujúc Siriusove sťažnosti na to, že počas prázdnin by mal byť všetky knihy zatvorené. To, čo zistil, ho zmiatlo ešte viac. Podľa knihy Najstaršie pokrvné línie a ich najzáhadnejší potomkovia, mal Ignotus Peverell dvoch starších bratoch: Antiocha a Cadmusa. Ignotus bol jediný, kto mal syna a bol predkom Potterovcov, bez akéhokoľvek spojenia s Grindelwaldovou pokrvnou líniou. Tak prečo by potom Grindelwald použil symbol predka jednej z najvýznamnejších svetlých črodejníckych rodín? Nedávalo to vôbec žiaden zmysel. Temný pán používajúci symbol svetlej rodiny? Ale to, čo ho zmiatlo najviac, bolo, že Antioch Peverell bol zmienený ako prvý známy majiteľ Smrtiacej paličky. Čo bola Smrtiaca palička? Znelo to ako nejaký prútik, ale prečo ten názov? V žiadnej inej knihe už nedokázal nájsť zmienku o bratoch alebo tom prútiku. Rozhodol sa na to spýtať Majstra Helheima, keď sa vráti do Durmstrangu.
Orion práve šťastne porazil Draca v partii šachu. Práve sa vrátili z večere s Dracovými rodičmi a bol rád, že staršiemu Malfoyovi sa páčili jeho darčeky. Luciusovi dal manžetové gombíky, ktoré tvorili smaragdy osadené v striebre, a jemne očarované zrkadlo, ktoré patrilo k dedičstvu Blackovcov, Narcisse. Sirius povedal, že patrilo jeho matke a bol rád, že sa ho zbavil. Dracovi dal najnovší model cvičnej Ohnivej strely a veľmi podrobnú knihu o kúzlach Čiernej mágie, ktoré sa Orion naučil počas prvého polroka, a ktorú si Draco hneď preštudoval. Lucius dal Orionovi draho vyzerajúcu knihu zameranú výhradne na Neodpustiteľné kliatby; Narcissa mu dala krásne, tmavozelené šaty s jemnými striebornými drakmi vyšitými na klopách, a od Draca dostal krásnu súpravu miniatúrnych pávích samoopravovacích bŕk a súpravu šachu, s ktorou práve hrali.
Orionov drak akurát zožral Dracovho Trolla, keď sa Draco zamračene spýtal, „kto je to ten Lezander, o ktorom si mi stále písal?"
Orion sa usmial, „och, je úžasný. Je to môj najlepší priateľ.“ Keď zbadal ublížený záblesk v Dracových očiach, rýchlo dodal, „v škole. Už som ti vravel, že je to upír a je naozaj veľmi zaujímavý. O upíroch som nevedel nič a ich spoločnosť a zvyky sú fascinujúce.“
„Nechápem, čo je na nich úžasné,“ posmieval sa Draco. „Oni sa na nás kŕmia, vieš? My sme ich olovrantom.“
Orion sa zasmial, „nie, nie sme. Oni pijú krv muklov a pritom ich nezabíjajú, len im odčerpajú trošku krvi. Na tom nie je nič zlé.“
„Zdá sa, že si s ním trávil veľa času,“ povedal zamračený Draco.
Orion sa naňho zvláštne pozrel, „no, áno. Máme spoločnú spálňu a niekedy sa v noci trochu rozprávame. Určite to robíš aj ty s Blaisom a Theom.“
„To nie je to isté,“ nafúkol sa Draco. „Oni vždy robia niečo iné. Jediní, ktorí sa držia okolo sú Vince a Greg.“
„Držíš si ich ako svojich bodyguardov proti veľkému, zlému Weasleymu,“ spýtal sa uškŕňajúci Orion.
Draco sa posmieval, „ako by som toho idiota nezvládol sám. Skutočne, mal by si počuť o akých veciach hovorí. Je sotva gramotný. A mal by si vidieť jeho šaty,“ povedal so znechuteným výrazom.
Orion vybuchol smiechom, „ty si taký snob, Draco.“
Draco sa zaškeril, „no a čo, ak som? Na tom nie je nič zlé.“
„Samozrejme že nie, ty Anjel zbožnosti,“ odpovedal Orion s úškľabkom. „Ach, ešte si mi nedorozprával o tom incidente s Trollom.“
„No, bolo to práve uprostred Halloweenskej večere, keď ten koktajúci idiot Quirrel pribehol, a kričal, že v žalároch je Troll. A potom sa zložil, rovno uprostred Veľkej siene,“ povedal Draco a pretočil očami. „Potom nám Dumbledore povedal, aby sme sa vrátili do svojich spoločenských miestností!“ rozhorčene povedal. „Chcem tým povedať, akurát nám povedal, že v žalároch je Troll a rovno tam nás Slizolinčanov poslal?“
„Jasné sprisahanie,“ škeril sa Orion.
Draco sa nafúkol, „no áno. Samozrejme, že k nám prišiel profesor Snape a poslal nás do Bystrohlavskej veže. Potom odišiel s ostatnými učiteľmi. Nevidel som, ako sa to stalo,“ povedal sprisahaneckým hlasom, „ale hovorí sa, že tá humusáčka Grangerová práve plakala na záchodoch, keď ju ten Troll našiel.“
„Prečo plakala?“ spýtal sa Orion.
„Weslík jej niečo povedal. Veľmi dobre spolu nevychádzajú. V každom prípade, McGonagallová a profesor Snape počuli zvuky vychádzajúce zo záchodov a prišli tam práve keď sa tá humusíčka vyhýbala úderom. Škoda, podľa mňa,“ zlovestne sa zatváril Draco. „Potom učitelia Trolla omráčili, vzali ju odtiaľ preč a čakali, kým príde Dumbledore.“
Orion pretočil očami, „no tak, Draco. Chudák dievča. Musela byť vydesená. Bola v poriadku?“
Draco si odfrkol, „koho to trápi?“ ale na Orionov pohľad pokračoval, „áno, bola v pohode. Len zopár škrabancov.“
„Už zistili, ako sa Troll dostal dovnútra?“ spýtal sa zvedavo Orion.
„Nie, nikde ani jedna stopa. Prehľadali celú školu, ale nenašli nič podozrivé.“
„Je to trochu divné, čo? Rokfortské ochrany by nemali dnu vpustiť Trolla. Musel ho nechať vojsť niekto z vnútra a jediní, ktorí dokážu upraviť ochrany sú profesori,“ povedal Orion a zamyslene sa mračil.
Draco hneď zvážnel, „ale prečo by to robili? To nedáva zmysel.“
„Neviem. Nie je mnoho vecí, ktorých by sa dalo chytiť. Učitelia šli zrejme za ním, aby mu zabránili v spôsobení nejakej ďalšej škody.“
„Ale prečo,“ spýtal sa Draco so zdvihnutým obočím, „nič ďalšie sa nestalo.“
„Nič ďalšie, o čom by si počul. Nepýtal si sa na to svojho krstného otca?“ spýtal sa Orion.
„Samozrejme, že áno,“ nafúkol sa Draco. „Ale nechcel mi nič povedať! Len mi povedal, aby som sa držal preč od problémov,“ tvárou mu prebehol zamyslený výraz, „ale teraz som si spomenul, že po tom incidente slabo kríval.“
Tentoraz povytiahol obočie Orion, „Kríval? Myslíš si, že sa zranil, keď učitelia omračovali Trolla?“
Draco sa zamračil, „možno. Neviem. Ale žiaden iný profesor nebol zranený a on je veľmi silný čarodejník, takže nedáva zmysel aby boli ostatní v poriadku a on jediný nie.“
„Hmm, mohlo by v tom niečo byť,“ povedal Orion.
Draco sa k nemu poplašene otočil, „myslíš si, že profesor Snape vpustil Trolla do hradu?“
Orion pokrútil hlavou, „nie, on nie. Myslím, že by svoju bezpečnosť neriskoval. A ostatný učitelia sú z Dumbledorovho vrecka. Je Quirrell jediným novým profesorom?“
Draco prikývol a potom sa zasmial, „nemôžeš s kutočne veriť, že ten blázon s tým má niečo spoločné!“
„Prečo nie? Vieš, kde bol keď ostatní učitelia odišli z Veľkej siene? Ostal s ním niekto?“ spýtal sa pokojne Orion.
Draco stíchol, „myslím, že ho nechali ležať tam na podlahe. Odchádzali sme ako poslední a nepamätám sa, že by som tam videl nejakého ďalšieho profesora. Ale Quirrell to nemohol urobiť! Ten sa bojí aj vlastného tieňa!“
Orion neodpovedal. Quirrell sa zdal byť jasným podozrivým, ale v podstate mu to bolo jedno.
Zaželal Dracovi príjemný zvyšok školského roka a odišiel späť na Black Manor stráviť posledný deň prázdnin.
Skončila sa prvá hodina Histórie čiernej mágie v druhom polroku, keď sa Orion postavil a povedal svojim priateľom, že sa ešte chce porozprávať s profesorom, tak že sa stretnú na večeri. Keď videl, že všetci už odišli, pristúpil k Majstrovi Helheimovi.
„Prepáčte, Majster Helheim, napadlo ma, či by ste mi s niečím mohli pomôcť,“ povedal.
„Samozrejme, pán Black,“ povedal nízky čarodejník. „O čo ide?“
„Narazil som na pojem Smrtiaca palička a chcel som sa spýtať, či by ste mi vedeli povedať, čo to je,“ povedal Orion.
Helheim povytiahol obočie, „Smrtiaca palička? No nie je to niečo, čo nájdeš v knihách,“ povedal a prebodol Oriona pohľadom. „Smrtiaca palička, Prútik osudu a Bazový prútik sú prútiky, ktoré sú zmieňované pod rôznymi menami v priebehu storočí. Dalo by sa povedať, že sú jedno a to isté a to, čo ich robí výnimočnými je predpoklad, že sú neporaziteľné. O prútiku koluje jedna legenda,“ Helheim sa na chvíľu odmlčal. „Už si počul o Príbehu troch bratov?“ spýtal sa, a keď Orion zavrtel hlavou, pokračoval, „je to rozprávka pre deti, ktorá rozpráva príbeh troch bratov, ktorí použili svoje prútiky, aby si vytvorili most cez rieku a tak sa vyhli smrti. Potom sa pred nimi objavila Smrť a povedala im, že chce odmeniť za to, ako ju dokázali prekabátiť. Najstarší brat si vypýtal prútik, ktorý svojmu majiteľovi vyhrá každý súboj. Tak Smrť vytvorila prútik z bazovej vetvičky, ktorý mu dala. Druhý brat žiadal moc, ktorou by mohol oživiť mŕtvych. Tak Smrť vzala kameň a dala ho prostrednému bratovi hovoriac, že tento kameň dokáže priviesť mŕtvych späť. Nakoniec, najmladší brat požiadal o niečo, čo by mu umožnilo odtiaľ odísť bez toho, aby ho Smrť mohla sledovať. A tak mu Smrť zverila svoj vlastný Neviditeľný plášť. Potom bratia pokračovali v ceste a rozdelili sa. Najstarší brat sa svojim prútikom všade vychvaľoval a čoskoro ho v spánku zabil iný čarodejník, ktorý mu prútik ukradol. Tak si Smrť vzala prvého brata. Medzitým druhý brat použil Kameň vzkriesenia aby oživil dievča, ktoré miloval. Ale ona v skutočnosti nepatrila do sveta smrteľníkov a trpela. Takže druhý brat sa sám zabil, aby sa k nej pripojil na druhom svete. Najmladší syn, ktorého Smrť nemohla nájsť, si svoj plášť zložil až keď bol na smrteľnej posteli a dal ho svojmu synovi. Potom v pokoji čakal na príchod Smrti.“
Oriona ten príbeh očaril. Mal už isté podozrenie, ale nemyslel si, že by to mohlo byť možné.
„Tak ako vidíš, príbeh odkazuje na tri objekty, alebo relikvie, ktoré keď niekto spojí, stane sa Pánom smrti. A preto sa nazývajú Relikvie smrti,“ vysvetlil Helheim.
„A je to pravda?“ spýtal sa Orion.
Helheim sa zasmial, „nie, je to len detský príbeh, ktorý bol vytvorený na základe legendy o Bazovom prútiku. Je tu historická stopa mocného prútika a niektorý veria, že to môže byť Prútik osudu. Ale ako som už povedal, je to len legenda. Neexistujú žiadne fakty, ktoré by dokazovali, že prútik existuje. A ešte menej v prípade Neviditeľného plášťa a Kameňa vzkriesenia.“
Orion prikývol a profesorovi poďakoval. Večeru preskočil a šiel rovno do postele, berúc so sebou knihu, ktorá spomínala bratov Peverellovcov. Všetky pasáže o nich si prečítal. Nemohla to byť pravda. Príbeh na bratov Peverellovcov dokonale padol. Ignotus, najmladší z bratov bol jediný, kto sa dožil staroby. Dokonca mal aj syna. Antioch a Cadmus zomreli mladí a kniha spomínala, že Antioch bol pravdepodobne majiteľom Smrtiacej paličky. Takže to znamená, že Ignotus bol ten, kto mal plášť neviditeľnosti ... Orion zalapal po dychu. Potterovci boli jeho potomkovia a James Potter mal Neviditeľný plášť! Ale to nemôže byť... Musí to byť náhoda. Žiadny Neviditeľný plášť nevydrží tak dlho. Ale na druhej strane, prečo ho Dumbledore žiadal od Jamesa, aby si ho mohol prezrieť. Neviditeľné plášte boli vzácne a drahé, ale Dumbledore sa preto nemohol zaujímať len o ten jeden. Starý muž musí skutočne veriť, že Relikvie smrti existujú! Chcel ten plášť skontrolovať, či to nie je relikvia z legendy? Znelo to absurdne a čarodejník ako Dumbledore by nemal naletieť na detskú rozprávku. A Grindelwald používal Ignotusov symbol! Symbol! ...trojuholník ... kruh! Kruh označoval Kameň vzkriesenia... a zvislá čiara je Prútik osudu! Takže ostáva trojuholník... samozrejme! Neviditeľný plášť! Obaja, Grindelwald aj Dumbledore verili, že relikvie existujú! Obzvlášť Grindelwald sa o ne musel zaujímať, keďže vyryl na stenu ich značku. Hľadal ich? Našiel nejakú? Čo to vlastne znamená, byť Pánom smrti? Je to to, kvôli čomu ich chcel Grindelwald? Spojiť tieto tri predmety a stať sa Pánom smrti? Čo s nimi chcel urobiť? Použiť ich na dobytie muklovského a čarodejníckeho sveta? Pravdepodobne. Ale musí to byť pravda, ak v ne veria dvaja takí mocní čarodejníci. Hľadal ich aj Voldemort? Tom o nich nevedel, ale Voldemort možno áno. Ale ak je to pravda, tak to znamená, že Peverellovci boli jednoducho veľmi talentovaní čarodejníci, ktorí vytvorili tri veľmi mocné magické predmety. Takže Jamesov plášť rozhodne je jednou z relikvií a v súčasnosti ju má Dumbledore. Čo sa stalo s prútikom a kameňom? Získal ich Grindelwald?
Ale mal by sa pokúsiť získať relikvie? Potreboval ich na niečo? Vlastne ani nie. Existujú kúzla, ktoré dokážu čarodejníka zneviditeľniť a Kameň vzkriesenia by nepoužil, aby niekoho priviedol späť... Avšak keby študoval Nekromanciu, možno by sa tam dal ten kameň nejako využiť. Zdalo sa, že pre Nekromancera je to perfektný nástroj. Bol Cadmus Peverell Nekromancer? Musel byť, ak sa mu podarilo vytvoriť Kameň. Fascinujúce! A Bazový prútik, no, to by bolo užitočné. Áno, možno by mal skúsiť relikvie získať, keď bude šanca. A plášť je koniec koncov podľa zákona jeho.
Zaspal s myšlienkami na Prútik, Kameň a Plášť, a v mysli mu vírili všetky možné spôsoby na ich získanie.