15. tajemná komnata
26. 2. 2012
Severus sa zobudil. Trvalo mu len päť sekúnd, kým si spomenul na všetko, čo sa dialo minulú noc a kde vlastne je. Bolo dôležité, aby ako špión bol vždy v strehu. Ležal v Harryho posteli, v Harryho izbe a v Harryho komnatách. Keby bol dospievajúcim dievčaťom, tak by najskôr pišťal, lenže on ním nebol. Pripomenul si, že on je tým zlým profesorom elixírov a následne sa usmial. Minulá noc bola úžasná. Za celé tie roky mal niekoľko milencov, ale žiaden z nich naňho nemal taký vplyv ako Harry. Bol šťastný, bol uspokojený a bol zamilovaný.
Poriadne sa ponaťahoval. Harry už v posteli nebol, ale jeho vôňa tam bola stále. Zdalo sa, že zvyšky jeho mágie sa ešte vždy tiahnu okolo a Severus sa nechcel ani pohnúť. Ležal stočený na Harryho strane postele a objímal vankúš, hmm. Po prvý krát, odkedy bol dieťaťom, sa cítil, akoby mohol v posteli ostať celý deň, ale... jeho žalúdok nespokojne zavrčal a pripomenul mu, že včera zmeškal večeru.
Ako na zavolanie sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere a do izby vstúpil Kreacher.
„Dobré ráno, pán Severus. Pán Harry ma poslal, aby som vás zobudil a povedal vám, že raňajky budú čoskoro pripravené.“
„Ďakujem, Kreacher, o pár minút som tam.“
Severus sa rozhliadol a potom zastavil domáceho škriatka, ktorý práve prechádzal cez dvere, „Kreacher, kde sú moje šaty?“
„Myslím, že pán Harry ich dal vyčistiť. Je veľmi puntičkársky, čo sa týka čistoty izby a vaše oblečenie bolo na zemi. Mali by ste sa ísť vykúpať. Skontaktujem sa s Misty a pripravím pre vás nejaké čisté šaty.“
Severus prikývol a zamieril do kúpeľne. O pätnásť minút neskôr z nej vystúpil a zamračil sa, keď zbadal oblečenie, ktoré mu poslala Misty. Misty, zabijem ťa. Vždy ho unúvala, aby sa navliekol do nejakých smiešnych šiat, ktoré vlastnil. Na posteli ležali jeho vyblednuté džínsy (ktoré mal oblečené raz, keď šiel ako špión do muklovského sveta), o ktorých Misty opakovane nariadil, aby ich vyhodila, a tričko, ktoré mu dala na Vianoce Minerva pred niekoľkými rokmi, len aby ho napálila (on jej dal mačací obojok, ktorý mal ešte aj zvonček). Posadil sa na posteľ len v uteráku a civel na to oblečenie, až kým jeho žalúdok nevyhral nad jeho hrdosťou.
Stál vedľa kuchyne. Cítil sa hlúpo. Zhlboka sa však nadýchol, vošiel do vnútra a zamrmlal: „Dobré ráno“.
Harry odpovedal bez toho, aby sa obzrel.
Práve stál pri sporáku a dokončoval posledné palacinky. Kreacher vyťahoval taniere a príbory. Na kuchynskom stole stáli palacinky, toasty, muffiny, omelety, párky, údenáče, čučoriedkový džem a čerstvé maslo; tiež tam bola čerstvá káva a tekvicový džús. A všetko voňalo tak božsky. Severus sa zadíval na Harryho, ktorý teraz na stôl kládol posledných pár palaciniek; toto všetko robil Harry?
Harry dokončil svoju špecialitu – čerstvé a svieže jablkové palacinky – a položil ich na stôl. Pred ním stál ten najsexi chlp, akého keby videl a vyzeral ako Severus. Mal na sebe zelené tričko s nakresleným hadom, ktorý svojim chvostom miešal nejaký bublajúci kotlík a tiež dobre priliehajúce džínsy. Bože, vyzerá sexi.
Harry dal palacinky na stôl. „Pôvodne som mal v pláne stráviť deň v Tajomnej komnate, ale nemyslím si, že dnes tieto komnaty opustíme.“
Podišiel k Severusovi a pobozkal ho, až sa mu z hlavy vyparili všetky myšlienky, zatiaľ čo svoje ruky vyslal na prieskum. „Vyzeráš tak sexi, myslím, že si ťa dám na raňajky.“
„Obaja máte o 9:30 stretnutie s riaditeľkou, takže máte pol hodiny na raňajky pred tým, než sa budete musieť pripraviť,“ povedal Kreacher a úplne ignoroval ich telesné prejavy.
„Kreacher, ty si taký suchár.“
„Lord Black nikdy nemešká.“
Harry sa zamračil, ale potom si sadol a začal si na tanier nakladať párky.
Severus sa rozhodol ochutnať palacinky a bol rád, že to urobil, pretože boli vynikajúce.
„Robil si to ty?“
Harry vzhliadol. „Hej, rád varím, je to jediná dobrá vec, ktorú som sa u Dursleyovcoch naučil.“
Severus sa okolo seba rozhliadol; kuchyňa bola ako moderný zázrak a vyzerala, akoby bola navrhnutá pre muklovského šéfkuchára.
„Takže varíš každý deň? Lebo už teraz môžem vidieť samého seba s peknými pár kilami navyše.“
Harry sa zasmial. „Nie, takmer stále varí Kreacher, no keď mám čas, pustím sa do toho ja. Zo začiatku bol naštvaný, ale teraz si na to už zvykol,“ potom sa naňho poriadne zadíval. „Nevadilo by mi, keby si pribral zopár kíl, mal by som ťa lepšie za čo chytiť.“
Severus sa začervenal a ústa si zapchal palacinkami. Zjedol toho oveľa viac, ako inokedy, toto jedlo bolo jednoducho fantastické.
Keď dojedli, prišiel k nim Kreacher a pripomenul Harrymu, že si musí obliecť habit (v tej dobe mal na sebe akurát čierne nohavice modrú košeľu s vyhrnutými rukávmi).
„Musím? Severus je v džínsoch a tričku, budem vyzerať ako idiot.“
„Lord Black na stretnutia nechodí v džínsoch a tričku.“
„Ak ti to urobí radosť, pôjdem sa prezliecť skôr, než pôjdem hore,“ povedal Severus, skontroloval čas a postavil sa. „Radšej už pôjdem.“
Potom sa krb rozžiaril zelenými plameňmi a Minerva zvolala: „Harry, si tam?“
Harry so Severusom sa presunuli do obývačky.
„Dobré ráno, Harry, aj tebe, Severus,“ pozdravila z plameňov Minervina tvár. „Och Severus, nevyzeráš rozkošne?“
„Čo chceš, ženská? Máme prísť o desať minút,“ zavrčal Severus.
„Je tu Brian Watson, takže ak by ste mohli prísť už teraz, ocenila by som to,“ povedala Minerva a stále pobavene sledovala Severusa.
Do izby vstúpil Kreacher s dvoma habitmi, modrý dal Harrymu a čierny Severusovi.
„Kreacher, zachránil si mi život, ďakujem,“ povedal Severus a rýchlo si prehodil habit cez oblečenie. Keďže ten habit patril zrejme Harrymu, bol mu trošku krátky, ale Kreacher mu ho lusknutím prstov upravil priamo na mieru.
Harry sa usmial a vstúpil do krbu, tesne nasledovaný Severusom.
V Minervinej kancelárii už sedeli Brian Watson spolu s Filiusom, a obaja držali v rukách hrnček kávy. Harry oboch pozdravil a skôr než sa posadil, vošiel Neville s Augustou.
Harry sa inštinktívne pozrel na miesto, kde bol predtým Dumbledorov portrét, no teraz bolo samozrejme prázdne. Napodiv však nad riaditeľkiným stolom videl obraz so štyrmi prázdnymi kreslami. Harry sa zľahka zasmial.
Keď sa všetci usadili, prehovoril Brian: „Minulú noc rám Dumbledorovho portrétu vo Wizengamote pohltili plamene a potom sa zrútil na zem. Podobná správa prišla zo Spoločnosti čokoládových žabiek. Originálny portrét, ktorý používali ako šablónu pre svoje kartičky bol včera v noci zničený. Rovnako, ako všetky Dumbledorove kartičky, ktoré mali na sklade, ho pohltili plamene a úplne zničili. Keď som prichádzal, všimol som si, že jeho hrobka už neexistuje. Stalo sa včera večer niečo?“
Potom Minerva zašla až do podrobností a vyrozprávala mu, čo sa predošlú noc stalo. Brian sa tváril mierne šokovane, keď spomenula zakladateľov.
„Chcete povedať, že ho vyhostili štyria zakladatelia Rokfortu?“ spýtal sa Brian a neveriacky sa zasmial.
„Nazývate riaditeľku klamárkou?“ ozval sa prísny hlas vychádzajúci z hora, keď sa portréty štyroch zakladateľov usadili do svojich kresiel.
Brian sa obrátil a s otvorenými ústami civel na Salazara Slizolina, ktorý prehovoril.
„Vy ste... vy ste...“ zakoktal sa Brian.
„Ach, Richard, ten musí byť určite z tvojej fakulty, samý sval a žiaden mozog, ani nevie poriadne rozprávať,“ povedal Salazar s úškľabkom.
„Hej, tak teraz si ma urazil,“ povedal Harry.
„No, vieš Harry, teba si držím ako výnimku,“ odvetil Salazar s úsmevom.
„Tak potom to beriem ako urážku ja,“ pobavene poznamenal Neville, aj on si už zvykol na žartovnú stránku zakladateľov.
„No, ty si...“
„Radšej si daj pozor na to, čo povieš, Salazar Septimus Slizolin,“ zagánila na čarodejníka Brigita.
Salazar preglgol a Richard sa zasmial. „Radšej nič nehovor, Sal, vieš, aká je ochranárska, zvlášť keď ide o tohto tu.“
Brunhilda sa ako vždy rozhodla ostať nad vecou a usmiala sa Briana. „Dobré ráno, drahý pane, ja som Brunhilda Bystrohlavová a ja spolu s mojimi krajanmi sme magickým zobrazením štyroch zakladateľov tejto školy. Ak sú moje informácie správne, vy ste Brian Watson, vedúci Odboru pre uplatňovanie čarodejníckeho práva.“
Brian sa rýchlo vzchopil a povedal: „Dobré ráno aj vám, madam, áno to som ja. Musím povedať, že som šokovaný tým, že vás všetkých spoznávam a musím sa ospravedlniť, ak som vás urazil, Minerva, nechcel som tým naznačiť, že ste klamárka.“
„To je v poriadku, nevzala som to ako urážku,“ povedala s úsmevom riaditeľka. „Tak, teraz, keď sme si to vyjasnili, Richard, vy všetci ste Albusa vypovedali z Rokfortu, prečo teda tiež zmizli aj všetky ostatné obrazy?“
„Albusovo spojenie v tejto sfére vedie cez Rokfort. Keď sme vyhostili jeho, všetky spojenia s týmto svetom boli prerušené, takže boli zničené aj jeho ďalšie obrazy. Pokiaľ ide o čokoládové kartičky, povedal by som, že jeho kartička bola odmenou za jeho ´kvality´ ako riaditeľa školy. To, že ho Rokfort odmietol spôsobilo, že mágia tiež odmietla ten náhľad, ktorý sa skrýval za kartičkami, takže ich zničila.“
„Takže všetky knihy alebo dokumenty, ktoré ho chvália za to, že bol dobrým riaditeľom, by mali byť tiež zničené?“ špekuloval Filius.
„Možno,“ odpovedal Richard.
„Máte nejaké tušenie, kde by mohol mať ďalšie obrazy?“ opýtal sa Neville vážne.
„Možno mal svoje portréty vo Veľkej sále elixírov a alchýmie, a vo Veľkej sále majstrov transfigurácie, no budem to musieť skontrolovať,“ poznamenal Brian.
Keď Brian spomenul alchýmiu, Harrymu niečo prišlo na um. „Myslíte si, že je možné, aby bol Dumbledorovým pánom Nicolas Flamel?“ spýtal sa skupiny.
Severus prikývol. „Tí dvaja spolu veľmi úzko spolupracovali a Riddle uviedol, že aj on bol zapojený do toho rituálu, takže aj keby nebol jeho pánom, bol v tom mal prsty.“
Minerva zavrtela hlavou. „Ktokoľvek to je, celkom určite je nažive. Flamelovci sú mŕtvi, zomreli pred siedmimi rokmi po tom, čo bol zničený kameň mudrcov.“
„Ale my to vieme len z Albusových slov, ja som určite nepočul o tom, kedy skutočne zomreli, alebo či mali nejaký spomienkový obrad,“ vážnym hlasom prehovoril Filius.
„S Nicolasom som sa stretla pri mnohých príležitostiach a bol to naozaj milý človek,“ krútila hlavou Minerva.
„Áno, ale pred pár týždňami by si to isté povedala aj o Albusovi,“ uškrnul sa Severus a keď spomenul Albusovo meno, v ústach mu ostala zlá pachuť.
„Máš pravdu, ale je ťažké predstaviť si ich, že sú zapojení do toho zmätku. Perenelle bola také nežné zlatíčko,“ smutne povedala Minerva.
„Ach, prosím ťa, Perenelle Gauntová Flamelová nebola žiadne zlatíčko; bola to chladná, šialená a zlá čarodejnica, ktorá stelesňovala všetky negatívne aspekty spájajúce sa so slizolinskou fakultou,“ povedal Salazar s opovrhnutím. „Aj ako portrét som z nej cítil vychádzať strašidelné vibrácie.“
„Čože? Ona bola Gauntová, takže je Slizolinovým potomkom?“ šokovane vydýchol Harry.
Salazar si skryl hlavu do dlaní a hlasno zahundral: „Ani mi to nepripomínaj.“
„Nikdy som ju nepočula rozprávať krutým tónom, vždy sa usmievala a mala veľmi milú povahu,“ povedala Minerva ešte stále neveriacky.
„No hej, to ste ju skutočne nepoznali. Vždy mi pripomínala tú zlú čarodejnicu z rozprávok bratov Grimmovcov, viete, tú, ktorá nalákala deti na úsmev a koláčiky, a potom sa ich snažila zjesť,“ povedal Salazar a potom dodal: „Bola záludná ako Rani. Pokúšala sa byť vždy nenápadná a pritom robila najväčšie zlo.“
„Rani?“
„Bazilisk,“ vysvetlil Harry.
„Myslel som si, že posledným Slizolinovým potomkom bol Voldemort, nemohla niesť titul Lady Slizolinovej?“ spýtal sa Neville ( pozn. prekl.: to znie fakt strašne čudne, Lady Slizolinová, ale inak sa to preložiť asi nedá. Tak ako je Lord Slizolin, tak je žena titulovaná Lady).
„Nikdy by nemohla niesť titul, bola totižto posledným zo siedmych detí. Titul Lorda Gaunta držal jej najstarší brat, ktorý mal zároveň aj všetok majetok a bohatstvo. To potom oficiálne prešlo ďalej do jeho línie, Tom bol jeho potomkom. Keď sa Perenelle vydala, formálne sa tak vzdala všetkých väzieb k rodine, ako bolo v tých časoch zvykom, a pripojila sa k rodine svojho manžela. Okrem toho, jej mágia nebola dostatočne silná na to, aby si mohla uplatniť nárok na titul Lady Slizolinovej. Aby si niečo také mohol požadovať, musíš mať silnú mágiu,“ vysvetľoval Salazar.
„No, ona zdá sa, že je lepším kandidátom na miesto Albusovho pána, ako jej manžel,“ poznamenala Augusta.
„V každom prípade dôkladne vyšetrím, čo sa s nimi stalo. Ďalej tiež urobím formálne vyšetrovanie činov Albusa Dumbledora,“ uviedol Brian.
„To by bolo úžasné, Brian, dáme vám plný prístup ku všetkému, čo by ste tu v Rokforte mohli potrebovať,“ oznámila Minerva.
„Tiež som dostal upozornenie od vašich právnikov, Lady Longbottomová, ohľadne vyšetrovania Gringottbanky,“ obrátil sa Brian k Auguste.
Bol to ale Neville, kto odpovedal: „Áno, chceme plné vyšetrovanie, prečo boli trezory Brigity Bifľomorovej vydané Albusovi Dumbledorovi a Rokfortu, pričom jediní ľudia, ktorí na to mali právo, takúto transakciu nepovolili. Domnievam sa, že bude odkrytých mnoho nezrovnalostí v súvislosti s obchodmi medzi Dumbledorom a bankou.“
Brian prikývol, „Áno, plne vás podporujem a dnes ráno som už aj poslal tím, aby začali s vyšetrovaním. Medzi škriatkami z Gringottbanky vypukne poriadny rozruch.“
„No, myslím si, že po tom všetkom by mali byť škriatkovia hrdí na chod čarodejníckej banky. Ak im bude totiž odňatá, tak to bude hanba pre celý národ,“ povedala Augusta.
„Nebojte sa, auditom a vyšetrovaním Gringottbanky poverím svojich najlepších mužov,“ povedal Brian.
„Ďakujem, že konáte tak rýchlo,“ povedal Neville vecne.
Brian sa postavil na odchod a sľúbil, že on sám povedie vyšetrovanie Albusa. Po výmene niekoľkých zdvorilostí odišiel.
Neville sa obrátil k Severusovi. „Stále sa dnes chystáte do Komnaty?“
„Áno, choďte po Hermionu a oblečte si niečo pohodlnejšie. Tak by sme mali byť schopní stretnúť sa pri vstupe asi o pätnásť až dvadsať minút,“ povedal Severus.
„Áno, napríklad džínsy a tričko,“ smial sa Harry a ignoroval pohľad, ktorý po ňom vrhol Severus.
„Vezmite si tiež rukavice z dračej kože,“ dodal Severus a Neville prikývol.
Keď Neville s Auguatou odišli, Minerva sa zadívala na ostatných a povedala: „My...“ povedala a prstom ukázala na zakladateľov, „sme sa rozhodli, že v Rokforte potrebujeme urobiť zopár zmien a hlavne ohľadne Slizolinu musíme napraviť škody, ktoré napáchal Albus.“
„Áno, nemôžem vystáť, že ľudia na Slizolinčanov myslia ako na tie zlé články spoločnosti a že sú horší, ako sssi o sssebe myslia dokonca sssami ssslizolinčania,“ hlasno uviedol Salazar a Harry si všimol, že čím viac je nahnevaný, tým viac svoje slová syčí.
Severus prikývol. „To by som bol rád. Tiež by som chcel vyriešiť problém s čistou krvou, obzvlášť v mojej fakulte.“
„Predstavte si Salazara ako niekoho, kto obhajuje nadradenosť čistej krvi, to je absurdné,“ Brigitin hlas bol plný nedôverčivosti.
„Chcete tým povedať, že vy ste to nezačali?“ spýtala sa Minerva.
„Moja manželka bola mukel, dokonca ani nie muklorodená čarodejnica. Bol úplným muklom bez kvapky mágie. Bola to nádherná španielska princezná; členka muklovskej kráľovskej rodiny. Jediné, čo som ľutoval, bolo, že tu so mnou nemohla mať portrét. Jej obrázok mám stále pri sebe, ale je úplne bez života,“ povedal a vytiahol medailónik, ktorý mu visel okolo krku (ten, ktorý nakoniec použil Riddle) a v ňom bol obrázok krásnej devy s havraními vlasmi.
„Wow, veľmi pekná, Sal,“ hvízdol Harry.
„Myslím, že tu je zopár vecí, ktoré treba povedať tvojim študentom,“ povedal Filius a otočil sa k Severusovi.
„Áno, zmení to mnoho z ich myslenia,“ odpovedal Severus.
„Myslím, že v najbližších dňoch si budeme musieť dohodnúť stretnutie a prepracovať niektoré detaily týkajúce sa nových zmien, ktoré plánujeme zaviesť. Viem, že si ten deň nejako naplánujete,“ povedala Minerva.
Severus prikývol a Harry sa postavil na odchod, keď sa k nim postavila Minerva a prehodila: „Mrzí ma tá minulá noc, keby som to bola vedela, neposielala by som Tibbsa.“
„O čo ti ide, ženská?“ spýtal sa Severus.
Minerva ho ignorovala a pokračovala: „Som z vás taká šťastná, myslím, že ste jeden pre druhého ako stvorený, tvoríte naozaj skvelý pár.“ Potom ich oboch pobozkala na líce.
Keď vyšli z jej pracovne a kráčali dole do žalárov, Harry sa spýtal Severusa: „Ako to vedela?“
„Ako sa to dozvie každá žena? To je jedna zo záhad tohto sveta.“
Keď dorazili až do jeho komnát, Severus zvolal: „Misty!“ a hneď na to k nim prišiel domáci škriatok s veľkým úsmevom.
„Dobrý deň, pán Severus, to je naozaj krásny habit, patrí pánovi Harrymu?“ obrátila sa a zbadala prichádzajúceho Harryho. „Dobré ráno, pán Harry, na dnešok som pre vás zabalila dobrý obed. Určite pri tom prehľadávaní a bádaní vyhladnete.“
„Misty!“ povedal Severus a v jeho hlase bolo počuť vážnosť, ktorú mal zvyčajne vyhradenú pre svojich študentov, no malý domáci škriatok si to nevšímal a odbehol preč, aby priniesol pripravený kôš.
„Misty!“ zvolal Severus s rukami založenými v bok. Domáci škriatok sa vrátil s košíkom a okamžite začal Harrymu rozprávať o dvojitej fondánovo-čokoládovej torte, ktorú sama Misty upiekla a zasmiala sa, keď videla, ako sa mu rozžiarili oči. Utekala späť do kuchyne.
„Misty!“ povedal Severus a dupol nohou, keď sa vrátila späť s kúskom torty položenej na tanieriku a hneď ho podávala Harrymu, ktorý ju ochutnal a následne po tej úžasnej dobrote zavrel oči... Severusa to na chvíľu rozptýlilo, až kým si nevšimol Misty, ktorá sa naňho usmievala.
„MISTY!“ prísne sa na ňu pozrel Severus a domáci škriatok si povzdychol. „Čo?“
„Ty vieš čo,“ stiahol zo seba požičaný habit Severus a ukázal na džínsy a tričko, ktoré mal pod ním.
„Neviem, prečo vás to rozčuľuje. Budete preskúmavať Merlin vie aké hĺbky, aby ste získali prísady do elixírov z mŕtveho hada a určite budete celý od slizu. Vždy okolo toho narobíte rozruch, že vaše dobré habity sú zničené a že týchto sa chcete zbaviť; okrem toho, sú pohodlné a vyzeráte v nich dobre, nemám pravdu, pán Harry?“
„Áno, vyzerá priam božsky. Misty, budem ti vďačný ak povyhadzuješ všetky jeho staré habity a naplníš jeho šatník vecami, ako sú tieto.“
Severus na Harryho zagánil. „Nepomáhaš.“
„Ale samozrejme, že pomáham. Pomáham Misty.“
„Pán Harry je dobrý chlapec,“ obrátila sa k Sevrusovi, „mali by ste sa ho radšej držať, páči sa mi.“
Potom sa otočila späť k Harrymu a vzala od neho prázdny tanier. „Mám dobrý recept na pravé talianske lasagne, pomôžem ich Kreacherovi pripraviť na večer, až sa vrátite.“
Harry ju pobozkal na vrch hlavy. „Si poklad, nechaj toho nevrlíka tak a odíď so mnou,“ doberal si ju Harry.
Teraz už Severus špúlil ústa.
„Och, ale kto by naňho potom dohliadal, nedokáže sa ani poriadne obliecť. Ak to necháte na ňom, bude vždy chodiť v tých istých nudných, čiernych habitoch... len sa naňho pozrite, vyzerá ako stratené šteňa,“ podpichovala Severusa Misty.
Harry sa zasmial a pristúpil k Severusovi. „Myslím, že ho jednoducho budeme musieť vziať so sebou,“ povedal a potom ho vášnivo pobozkal.
Misty sa usmiala a odišla do jednej z izieb, aby sa vrátila so staro vyzerajúcou taškou (Harrymu to pripomenulo jeho starú tašku, ktorú mal na základnej škole) a s malým batohom.
Severus sa na Harryho usmial a potom sa s úškľabkom obrátil k Misty. „To neznamená, že ti odpúšťam,“ povedal a vzal si od nej tašku.
„Och, ale ja viem, že ma ľúbite,“ uškrnula sa a potom sa obrátila k Harrymu. „Pán Harry, pripravila som pre vás balíček núdzových zásob, sú tam navyše fľaše vody pre váš tím, pergamen, brká a ďalší priestor na uloženie čohokoľvek, s čím si budete priať vrátiť sa,“ potom vzala kôš s obedom, zmenšila ho a vložila do batoha.
Harry ho v vďačnosťou prijal. Aby bol úprimný, na nič z toho ani len nepomyslel (hoci si bol istý, že Hermiona áno).
Misty si chvíľu prezerala Harryho a potom povedala: „Pán Severus má ešte ďalšie džínsy a nejaké tričká, ktoré by ste si mohli požičať, ak sa chcete vyzliecť z toho formálneho habitu.“
„Bol by som nesmierne vďačný,“ povedal Harry a Misty ho vtiahla do spálne.
Severus kontroval tašku a uisťoval sa, že má všetko čo potrebuje (ako vždy, Misty dala všetko na miesto), keď vošiel Harry do izby oblečený do čiernych riflí a modro-strieborného trička (Filius – posledné narodeniny). Misty trochu upravila veľkosť, aby mu sedeli a Harry vyzeral naozaj ohromujúco.
Severus naňho len zíral.
Harry ho opäť pobozkal povedal: „Poďme, fešák, mali by sme radšej ísť, inak sa nám to vôbec neoplatí.“
Harry si prehodil batoh cez plece, chytil Severusa za ruku a po tom, čo ešte raz poďakoval Misty, opustili žaláre a zamierili do dievčenských záchodov na druhom poschodí.
Hermiona spolu s Nevillom už na nich čakali pred vchodom do umyvárne umrnčanej Myrty a obaja mali oblečené džínsy a tričká. Neville povedal Hermione, že je prekvapivo vzrušený.
„Keby si mi pred rokom povedala, že sa budem nadšene tešiť na prehliadku Slizolinovej komnaty s profesorom Snapeom, povedal by som, že ti preskočilo.“
„Áno, veci sa zmenili,“ zasmiala sa Hermiona, „ale k oveľa lepšiemu.“
Neville súhlasne prikývol.
Keď zbadali blížiaceho sa Sevrusa a Harryho, obom im padla sánka. Zatiaľ, čo na Harryho oblečeného v rifliach a tričku boli zvyknutý, bol to Severus, kto ich úplne ohromil.
„Severus, vyzeráte, vyzeráte...“ začal Neville.
„Nádherne. Už chápem, prečo počas školského roka nosievate tie nudné habity. Keby vás takto videli dievčatá zo školy, žiadna z nich by sa už nevenovala hodine, ale všetky by na vás zízali,“ povedala Hermiona s úsmevom.
„Vskutku. Všetky dievčatá v tejto škole sú len tupohlavci, a keď už o tom hovoríme, tak aj všetci chlapci. Poďme na to, nie sme tu preto, aby sme diskutovali o mojom odeve,“ zaškľabil sa Severus a nakrátko tak trojici pripomenul ich večne naštvaného profesora elixírov.
Všetci štyria postupne vstúpili do Komnaty a Severus, Hermiona a Neville rýchlo pripravili časti zvlečenej kože. Dohodli sa, že vezmú len zopár kúskov, ostatné nechajú na inokedy – Komnata mala jedinečné ochranné a konzervačné kúzlo, takže všetko, čo tu ostane, bude dokonale zachované. Tak bude možné sa k prísadám dostať aj v priebehu mnohých ďalších rokov, keď bude treba.
Harry si všimol, že diera v stene bola rozšírená a vytvárala tak malé potrubie; predpokladal, že to urobil Filius, keď boli dole naposledy. Nechal tých troch pri baziliskovej koži a sám sa vybral priamo do vnútra komnaty. Vyčaroval veľkú ohnivú guľu, ktorú poslal hore pod strop, takže mal svetlo podobné svetlu z muklovskej žiarovky. Celá komnata bola zaplavená svetlom a nevyzerala tak desivo, ako si ju pamätal.
Pozrel sa na mŕtveho baziliska a čudoval sa, ako ho jeho dvanásťročné ja dokázalo zabiť. Povzdychol si; bol to len ďalší test. Rozhodol sa ísť ďalej. S niekoľkými inštrukciami, ktoré mu dal Sal, sa Harry presunul do zadnej časti miestnosti k Slizolinovej soche a našiel vchod do hlavných priestorov komnaty.
Prešiel dlhou chodbou, ktorá končila veľkou kruhovou miestnosťou, z ktorej viedlo dvanásť chodieb. Vyzeralo to ako veľké hodiny. On vyšiel priechodom ´šiestich hodín´ a oproti nemu stál veľký oblúk, s prácne vyrezaným baziliskom po obvode celého oblúka. Ten viedol do baziliskovej ´izby´, kde Harry predpokladal, že by našiel viac kostí – a hoci nebol vystrašený, rozhodol sa neísť tam sám.
Salazar mu povedal, že priechod s ´ trojkou´ vedie do knižnice a ´deviatka´ vedie do laboratória na prípravu elixírov a do Salovej pracovne. Ostatné priechody viedli k labyrintu, v ktorom by človek blúdil niekoľko dní, ak nie rovno celé veky.
Harry sa rozhodol, že dnes sa sústredí na knižnicu; do laboratória by mal ísť neskôr so Severusom. Kráčal priamo k príslušnému priechodu a došiel až k dverám s vyrytým hadom. Na rozdiel od ostatných takýchto hadov, tento zodvihol hlavu a prehovoril: „Čo tu robíššš, sssyn Chrabromilov?“
„Hľadám Sssalazarovu knižnicu,“ odpovedal Harry a uprene hada pozoroval.
„Nie sssi tu vítaný, Chrabromilčan.“
Harry nechal svoju mágiu vzbĺknuť. „Sssalazar mi dovolil sssem prísť.“
„To je lož, ktorú sssi povedal kráľovi hadov, aby sssi ho dossstal odtiaľto preč.“
„Rani je mŕtvi; zabil sssom ho už pred viac ako šššiessstimi rokmi.“
Had sa trochu posunul. „Sssi tak podobný Chrabromilovi, zabíjať ušššľachtilé ssstvorenia len preto, že ti ssstoja v ceste.“
„Chcel zabiť nevinnú ššštudentku, zopár ďalššších študentov z jeho pohľadu ssskamenelo a on by sssa potom vrátil, aby ublížil ossstatným. Nemohol sssom dopussstiť, aby sssa to ssstalo.“
Vyzeralo to, že had si ho premeriava pohľadom. „Čo sssa ssstalo druhému dedičovi; ty nemáššš Ssslizolinovu krv, takže on nie je tvoj otec.“
„Nie, ale sssom jeho dedičom. Tiež sssom ho zabil. Zavraždil tisssícky ľudí a zabíjal by ďalej. Musssel sssom ho zassstaviť, bolo to buď ja alebo on.“
„On využil vedomosssti, ktoré zíssskal v tejto knižnici na to, aby podporil zlo a sssvár. Ty sssi mocný, sssvetlý čarodejník a sss týmito vedomosssťami by sssi sssa mohol ssstať temným. Mal by sssi moc zničiť nie len čarodejnícky sssvet, ale aj celú exissstenciu. Prečo by sssom ti mal dovoliť vssstúpiť?“
„Môj doterajššší život bol využitý na ochranu ossstatných a možno v tom budem pokračovať aj naďalej. A ak mi knižnica môže possskytnúť vedomosssti, ktoré by mi mohli pomôcť, bol by sssom za to veľmi vďačný. Ale máššš pravdu, sssom mocný a viem, že sss mocou a vplyvom, ktorý mám v ssspoločnosssti, je šššanca, že by sssom sssa mohol obrátiť k temnote. Toho sssa aj najviac desssím, že sssa ssstanem sssvojim najväčššším nepriateľom. Ak ma budú vedomosssti z tejto knižnice pokúšššať urobiť to, potom už viac nechcem vssstúpiť.“
Had sa usmial. „Dovolím ti vssstúpiť, nebudeššš všššak môcť odssstrániť žiadnu knihu ani zvitok a dám ti na zodpovednosssť každého, koho sem privedieššš, aj keď si vyhradzujem právo nevpussstiť dnu každého,“ dvere sa otvorili, ale had naňho stále hľadel. „Dbaj na moje varovanie, mladý Chrabromil, znalosssti môžu byť veľmi nebezpečné.“
Harry nevstúpil, ale povedal. „Môžeššš vidieť do mojej duššše, sssľúb m tedai, že ak nadíde deň, kedy prídem k tvojim dverám a ty uvidíššš v mojej duššši nejakú temnotu, nedovolíššš mi vssstúpiť.“
Had vyzeral byť potešený. „Nech sssa tak ssstane.“
Harry vstúpil dnu. Jeho mágia pulzovala a následne zaviazala sľub, „Nech sssa tak ssstane.“
Miestnosť, do ktorej vstúpil bola krásna; osvetľoval ju Večný oheň, ktorý horel na niečom, čo vyzeralo ako malá, záhradná skalka uprostred miestnosti. Na jednej strane izby stál drevený stôl s koženým kreslom a na druhej strane sa nachádzalo niekoľko políc s knihami a skrinka so zvitkami. Keď Harry vošiel, zacítil akýsi chlad a vedel, že je to zlo vychádzajúce z kníh.
Harry statočne kráčal ďalej a prezeral si rôzne tituly naukladané v regáloch; väčšina z nich neboli ani v anglickom jazyku a niektoré vyzerali veľmi staro a ošúchane. Harry mlčky uvažoval, že v prípade, ak má táto miestnosť rovnaké ochranné a konzervačné kúzla, aké staré musia tie knihy v skutočnosti byť.
Pristúpil ku niekoľkým knihám, ktoré nevyžarovali žiadnu zlú mágiu a všimol si, že boli písané niečím, čo vyzeralo ako písomná parselčina. Harry predpokladal, že to napísal sám Salazar. Vytiahol jednu z tých kníh a otvoril ju. Bola to kniha elixírov, ktorá obsahovala návody na prípravu rôznych elixírov, od takého, ktorý niekoho premenil na žabu (Harry sa zasmial a spomenul si na jednu muklovskú rozprávku), až po elixír na rast vlasov; u ktorého Harry zaznamenal, že na jeho prípravu treba jednu uncu na jemno namletej škrupiny z husacieho vajca. Ďalej si Harry všimol elixír na lykantropiu, ale medzi jednotlivými zložkami bola aj krv a srdce novonarodeného dieťaťa (nie staršieho ako 12 hodín)... Harry sa otriasol vediac, že Remus by mu nikdy neodpustil, keby vedel, z čoho bol tento elixír urobený.
Harry si vzal inú knihu a pobavene si všimol, že je to Salazarov denník. To by mohlo byť zaujímavé čítanie – hoci aj teraz, keď spoznal jeho portrét, bál sa, aby sa o Salazarovi nedočítal niečo nepríjemné.
S knihou v ruke podišiel k stolu, posadil sa a viac ako dve hodiny si z nej čítal, keď začul hlas vychádzajúci zo svojho komunikačného zrkadla. Bol to Severus.
„Kde si?“ pýtal sa Severus.
„Som v knižnici. Ako vám to ide?“
„Zozbierali sme už väčšinu z toho, čo sme na teraz z baziliska chceli. Môžeš prísť k nám? Nevieme, kde sa nachádzaš.“
Harry v pozadí začul Nevillov hlas: „Hej, ty máš jedlo a my sme hladní.“
Harry sa zasmial a povedal: „O chvíľu som tam.“ Knihu nechal na stole, zodvihol svoj batoh a odišiel z knižnice.
Keď vystúpil z miestnosti, začul hadov chichot. „Zdáššš sssa byť v poriadku. Mal sssom isté pochybnosssti.“
Harry sa vrátil späť do hlavnej časti komnaty a zbadal Severusa a Hermionu, ako sedia na zemi a opierajú sa o sochu Salazara, pomerne dosť vzdialení od baziliska, ktorému teraz na jednej strane chýbal poriadny kus tela.
Trochu ďalej boli naukladané nejaké fľašky a nádoby, ktoré boli poriadne pooznačované a zabalené.
Neville stál neďaleko priekopy, ktorá sa čiastočne tiahla popri soche a umýval si tvár a hruď. Harry videl, ako sa Severus na Nevilla díva, a vlk v ňom zavrčal. Všetci traja sa obrátili a pozreli naňho.
Severus sa začervenal a sklopil oči.
Hermiona sa zasmiala a podišla k nemu. „Aká bola knižnica, bolo tam veľa kníh? Dokážem si predstaviť, že tam boli staré knihy písané prevažne v jazyku keltov, v latinčine alebo dokonca v gréčtine. Priniesol si nejaké so sebou?“
Normálne by sa Harry na jej neviazanosti zasmial, ale teraz ešte stále sledoval Severusa. Odpovedal bez toho, aby sa na ňu pozrel: „Nie, z knižnice sa nedá nič vziať, strážca by to nedovolil.“
„Mohol by si ma...nás tam vziať? Rada by som to tam videla,“ povedala a takmer od radosti skákala. Harry sa k nej otočil a veľmi vážnym hlasom prehovoril: „Nie, je to príliš nebezpečné, z väčšiny kníh cítiť zlo a mohli by ste byť v príliš veľkom pokušení preštudovať si ich. Nemyslím si, že ja sám tam budem chodiť príliš často.“ Hermiona bola veľmi sklamaná, ale poznala Harryho dosť na to, aby naňho netlačila, keď použil tento tón hlasu.
Vzala od neho batoh, vytiahla z neho košík s jedlom a vrátila mu pôvodnú veľkosť. Harry sa na ňu pozornejšie zahľadel. „Hermiona, nie je toto Nevillove tričko?“
„Áno, vystreklo na mňa trochu baziliskovej krvi a tá začala prepaľovať moje šaty až na kožu,“ povedala Hermiona a jej tvár mala veľmi silný odtieň červenej.
Harry sa vyplašene spýtal: „Popálila si sa? Si v poriadku?“
„Som v pohode. Severus pre každý prípad vzal fľaštičku fénixových sĺz a kvapol mi z nich jednu kvapku na kožu v mieste, kde sa jej dotkla krv. Rovnako aj na Nevillove ruky.“
Prišiel k nim aj Neville a so širokým úsmevom povedal: „Hej, kamoš, čo si si myslel, že sa stalo? Snáď si nemyslíš, že by sme vykonávali nejaké orgie bez teba,“ zasmial sa a potom vážnejšie dodal, „Okrem toho, Luna by ma stiahla z kože, keby to nebol stav núdze.
Hermiona sa prehrabala v batohu a našla malý uterák, ktorý tiež zväčšila a podala ho Nevillovi spolu s čiernym tričkom, po čom sa Harrymu uľavilo.
Harry si obzeral tričko a smial sa Nevillovmu výrazu tváre, keď si prečítal nápis 'Slytherins rock' *, napísaný zelenými písmenami.
Hermiona akurát delila obed; Harry si vzal sendvič a tekvicový džús pre Severusa, ktorý si ho bez slova vzal. Harry si pred neho kľakol a povedal, „Si MÔJ!“ Hneď potom ho hlboko pobozkal a Severus sa úplne poddal.
Keď sa od seba oddelili, Harry začul Hermionino hvízdnutie a Nevillov výkrik: „Už bolo na čase, do pekla.“
Po obede všetci odišli nájsť laboratórium na výrobu elixírov, ktoré bolo taktiež chránené vyrezávaným hadom. Had im pred tým, než ich vpustil dnu, položil rad otázok o zložitých elixíroch, na ktoré Severus bez váhania odpovedal.
Laboratórium bolo veľmi dobre zásobené a Severus vyzeral ako dieťa na Vianoce, keď si prezeral všetko to vybavenie a prísady, ktoré boli pekne uložené; na Nevillovo potešenie tam bolo aj niekoľko naozaj veľmi vzácnych a starovekých rastlín a semienok.
Harry opustil trojicu a presunul sa k dverám na boku laboratória, o ktorých predpokladal, že viedli do Salovej pracovne.
Bola to veľká miestnosť ladená do vkusnej, zelenej farby. Pri jednej stene stál priestranný gauč, nad ktorým visel prázdny rám. Ďalej tam bol stôl s lampu, prázdnym kalamárom s brkom a malým, zarámovaným obrázkom Salovej manželky a (ako Harry predpokladal) jeho dvoch synov. Tiež videl knihovničku s mnohými časopismi o elixíroch, medzi ktorými si Harry všimol nejaké študentské papiere a písomné projekty.
Nad obrovským krbom bol obraz Veľkej siene. Harry podišiel k nemu a uvažoval, či bol ten krb napojený na školskú Hop-šup sieť, a akoby odpoveď na svoju otázku si všimol malý pohár stojaci na krbovej rímse, ktorý bol plný Hop-šup prášku. Harry v krbe zapálil oheň a snažil sa zavolať do riaditeľkinej pracovne. Nič. Potom to skúsil znova, tentokrát však zmenil cieľ a vyskúšal zavolať do Slizolinskej spoločenskej miestnosti, avšak opäť sa nič nestalo.
Rozhodol sa pokračovať ďalej v preskúmavaní miestnosti a všimol si dvoje dverí, vpravo a vľavo od krbu. Dvere na pravej strane viedli do malej izby s jednou posteľou a malou skriňou, v ktorej viseli dva jednoduché, zelené habity.
Ľavé dvere viedli do kúpeľne, v ktorej stála staroveká porcelánová vaňa na nohách s pazúrmi a záchod. Tiež tam bol malý stolík s džbánom a misou.
Keď sa Harry poobzeral aj tu, vrátil sa späť do obývačky, posadil sa na gauč a rozmýšľal, že by to bola celkom pekná izba pre slobodného muža, alebo pre Majstra elixírov, ktorý trávil veľa času v laboratóriu. Pozrel sa na dvere vedúce do laboratória. Severus by to tu miloval.
Potom sa opäť zahľadel na krb a premýšľal o jeho záhade. Buď ho bolo treba pripojiť alebo to na rímse nebol Hop-šup prášok. Tiež dávalo zmysel, že Sal by nechodieval do Komnaty cez vchod z dievčenských záchodov, musel mať rýchlejší spôsob, ako sa sem dostať, ale taký, ktorý by mohol používať len on; ktorý by ostal tajomstvom. Potom to Harrymu docvaklo – parselčina.
Znova pristúpil ku krbu a tentokrát miesto určenia vyslovil v haďom jazyku. Zvolal ´pracovňa riaditeľky´ a plamene v krbe zozeleneli. Harry strčil do kozuba hlavu a potom už bol v Minervinej pracovni. Všimol si, že sa naňho dívajú všetci štyria zakladatelia (a tiež všetky ostatné portréty). Zavolal na Salazara a v parselčine mu oznámil, že sa práve nachádza v jeho tajnej komnate. Salazar sa zasmial a povedal mu, že sa tam s ním stretne.
Harry vyšiel z krbu a zbadal Salazara vo svojom ráme nad gaučom. Asi pol hodinu sa zhovárali o tejto komnate a Harry sa dozvedel, že izba, v ktorej sa práve nachádzal sa nazývala ´Salazarovo dúpä´, a že sa sem dá dostať z ktoréhokoľvek školského krbu, len pri tom musí použiť parselčinu. Sal hovoril, že Tom tu nikdy nebol, pretože had, ktorý strážil vchod do laboratória mu nedovolil vstúpiť.
Keď mu Harry povedal o svojom stretnutí so strážcom knižnice, Sal sa rozosmial. Avšak potom mu vážnym hlasom povedal, že knižnica obsahuje mnoho temných kníh, ktoré v priebehu rokov zakladatelia zabavili rôznym temným čarodejníkom a ten strážca tam je preto, aby chránil svet pred ich obsahom a vedomosťami, ktoré sú v nich ukryté. Harry si pomyslel, že tam pridá niektoré Voldemortove artefakty a knihy, a Sal s ním súhlasil, hovoriac, že strážca nedovolí nikomu odtiaľ odísť s akýmkoľvek predmetom, ktorý sa tam nachádzal, s výnimkou osoby, ktorá tam tie predmety umiestnila.
Harry si Sala doberal kvôli denníku a ten dal jemu aj Severusovi povolenie si ho prečítať. Povedal, že by sa takto mohol dozvedieť niečo viac o ňom, aj o ostatných zakladateľoch. Harry si nebol istý, či chcel, aby Severus išiel do knižnice, ale Sal ho uisťoval, že by mal Severusovi dôverovať.
Salazar povedal, že do Komnaty mohol zavolať aj škriatkov, ale musel ich zavolať priamo z Komnaty, nemohol ich tam len poslať z nejakého iného miesta. Harry zavolal Ogdena, ktorý hneď vošiel dnu. S Ogdenovou pomocou Harry rozšíril spálňu a umiestnil tam veľkú posteľ s nebesami, podobnú tej, ktorú mal vo svojich komnatách. Ogden tiež zväčšil a zmodernizoval kúpeľňu, hoci Harry si nechal pôvodnú vaňu.
Ďalej mu Salazar rozprával o maľbe Veľkej siene, ktorá ukazovala živý obraz ktorejkoľvek miestnosti v Rokforte, s výnimkou bytov pre hostí, učiteľských komnát a samozrejme, všetkých kúpeľní. Harry požiadal o zobrazenie Salazarovho súkromného laboratória, kde sa Severus, Hermiona a Neville práve balili. Ogden potom odišiel do laboratória a Harry sa zasmial, keď videl, ako všetci traja vyskočili, keď zbadali prichádzajúceho škriatka. Ogden im so všetkým, čo vyzbierali, pomohol a vzal to späť do Severusovho laboratória.
Všetci traja sa potom stretli s Harrym, ktorý zavolal Kreachera, aby im priniesol nejaké občerstvenie. Čakali päť minút, než si Harry spomenul, že musí Kreachera zavolať späť.
O pol hodinu neskôr im Hermiona povedala, že musí odísť, pretože sa má stretnúť s Dracom, aby prediskutovali plány pre výlet do Austrálie (Harry si ju doberal kvôli tomu, že ich stretnutie malo prebiehať v muklovskej reštaurácii). Neville musel tiež odísť s tým, že jeho babička sa vracia späť na Longbottom Manor; on sa tam tiež chystal stráviť noc a ráno by sa mal vrátiť. Harry použil krb, uviedol ich miesto určenia a potom obaja odišli.
Keď už boli sami, Harry povedal Severusovi, že ho chce vziať do knižnice. Severus mu povedal, že sa potrebuje osprchovať a požiadal ho, či by ho nemohol vziať späť do jeho komnát. Mohli by sa potom neskôr vrátiť. Harry ho však zaviedol do kúpeľne, ktorá mala teraz aj sprchu a teplú vodu, a zavolal Misty, aby priniesla Severusovi oblečenie (na čo sa Severus zamračil).
Kým bol Severus v sprche, Harry sa opäť usadil a rozprával sa so Salazarom o jeho žene a deťoch po tom, čo mu ukázal obrázok, ktorý stál na stole. Bolo na ňom vidieť Salovu lásku k rodine, čo viedlo Harryho myšlienky späť k Severusovi a možnosti mať s ním rodinu. Potom sa Harry ospravedlnil; Salazar sa naňho zoširoka usmial a odišiel zo svojho rámu.
Severus stál pod sprchou a premýšľal o dni, ktorý prežil; bol priam neuveriteľný. Mohol pozbierať niekoľko najvzácnejších prísad do elixírov na svete. Potom tam bolo Salazarovo laboratórium, ktoré bolo vybavené lepšie, než by sa mu kedy prisnilo. Myseľ mal priam otrasenú z toho množstva elixírov, ktoré by mohol urobiť a keď mu Harry ukázal skrinku s časopismi o elixíroch, myslel si, že zomrel a dostal sa do neba. Jeho myšlienky však boli prerušené, keď začul, že sa otvorili dvere do sprchy a jemu pohľad padol na fantasticky vyšportovaného, nahého Harryho, ktorý práve vstúpil do sprchy... áno, nebo.
* Slytherins rocks,ma napadá len CZ ekvivalent, (Zmijozel válí), ale SK.. hmmm, v SK skôr nieco ako "Slizolin je naj" alebo nieco take (Black)